Zlo z okrádania (Sk 5,1-11)

Pridal dňa

Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Zlo z okrádania (Sk 5,1-11) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. marca 2013.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48.3MB, 128kbps)

Fotografie z Lectio divina:

Fotografie zo stretnutia v Katedrále sv. Martina je možné nájsť vo fotobanke TK KBS.

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pôstne obdobie a pôstna prax nám zvlášť pomáhajú pestovať si správny vzťah k veciam a materiálnym hodnotám. Bezbrehý materializmus je často predmetom nášho odsúdenia, predsa si uvedomujeme aj potrebu hmotného zabezpečenia pre každého človeka a snažíme sa obhájiť vlastné konanie a vlastný majetok. Ako teda nájsť tú správnu mieru? Kde sa končí morálny nárok jednotlivca na osobné zaopatrenie a kde začína jeho povinnosť deliť sa s hmotnými vecami?

Cítime, že to nie je iba otázka prirodzená: hoci sa dotýka ľudského života a rozhodovania, uvedomujeme si, že aj spravodlivosť v materiálnej oblasti je Božia požiadavka. Siedme Božie prikázanie je formulované veľmi krátko a výstižne: „Nepokradneš“ (Ex 20,15; Dt 5,19). Treba však povedať, že je to formulácia negatívna, ktorá vo vlastnom znení iba čosi zakazuje. Na druhej strane však existuje rozsiahla biblická tradícia s mnohými textami, ktoré učia pozitívnemu postoju k majetku: čo robiť, ako s ním zaobchádzať a správne ho používať.

Dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov opisuje jednu konkrétnu udalosť z obdobia prvotnej Cirkvi. V nej sa odzrkadľuje časť života prvých kresťanov, v ktorom je vidieť aj ľudské sebectvo a lakomstvo. Zároveň bude tento text pre každého z nás podnetom pre osobnú úvahu o postoji k majetku.

Lectio

Sk 5,1-11
1 Aj istý muž, menom Ananiáš, predal so svojou manželkou Zafirou pozemok 2 a s vedomím manželky si stiahol z utŕžených peňazí a len istú časť priniesol a položil apoštolom k nohám.
3 Peter povedal: "Ananiáš, prečo ti satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za pozemok? 4 Azda nebol tvoj, kým si ho mal? A keď si ho predal, nebolo v tvojej moci, čo si zaň dostal? Prečo si prepožičal svoje srdce na túto vec? Neluhal si ľuďom, ale Bohu!"
5 Len čo Ananiáš počul tieto slová, padol a skonal; a všetkých, čo to počuli, zmocnil sa veľký strach. 6 Tu vstali mladší z nich, zavinuli ho, vyniesli a pochovali.
7 Asi o tri hodiny prišla aj jeho žena, nevediac, čo sa stalo, 8 a Peter jej povedal: "Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?" Ona povedala: "Áno, za toľko." 9 Peter jej povedal: "Prečo ste sa dohovorili pokúšať Pánovho Ducha? Počuj za dverami kroky tých, čo pochovali tvojho muža; vynesú aj teba."
10 A hneď mu padla k nohám a skonala. Keď mladíci vošli dnu, našli ju mŕtvu; vyniesli ju a pochovali k jej mužovi. 11 A veľký strach sa zmocnil celej cirkvi i všetkých, čo o tom počuli.

Kontext úryvku

Príbeh o Ananiášovi a Zafire vzbudzuje prekvapenie i otázky. Ak ho čítame v súvise s prvými kapitolami knihy Skutkov apoštolov, uvedomujeme si, že opísaná udalosť narúša predošlú harmóniu, ktorá vládla v komunite jeruzalemských kresťanov. Je to prvý vážny problém, ktorý sa tu vyskytne. Na druhej strane tento príbeh nadväzuje na súhrnnú správu z predchádzajúcich veršov, kde je opísaný ideálny stav a život kresťanov v Jeruzaleme: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval. (Sk 4,32-35)“. Vidíme, že tento súhrn a náš dnešný úryvok používajú podobný slovník (predávať; tržba; položiť apoštolom k nohám; pole), čím sa v rámci rozprávania ukazuje nadväznosť. Spomína sa tiež konkrétny pozitívny príklad bratského spoločenstva a zdieľania majetku. Čítame v 4. kapitole: „Aj Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená Syn útechy, levita, rodom Cyperčan, mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám“ (Sk 4,36-37). Ako protiklad a negatívny príklad je použitý práve náš text o Ananiášovi a Zafire.

Úryvok môžeme rozdeliť na dve základné časti, ktoré opisujú osud manželov:
a) údel Ananiáša (5,1-6);
b) údel Zafiry (5,7-11).

V oboch týchto scénach vystupuje Peter ako spoločná postava. Má síce nepochybnú autoritu, v príbehu hovorí, pričom veci zvýrazní a objasní, no hlavným konajúcim je v pozadí Boh. Peter nie je úplne aktívnou postavou, skôr podáva teologické vysvetlenie udalosti tým, že ju vysvetľuje ako boj medzi Bohom a satanom.

Hlavný dôraz sa v texte kladie na otázku bohatstva a majetku: egoistické vlastnenie majetku je veľkým nebezpečenstvom pre spoločenstvo a pre jeho jednotu. Hriechom však nie je samotný majetok ako taký, ale klamstvo voči Duchu Svätému. Hlavným nedostatkom je chýbajúca integrita: Ananiáš sa sám rozhodol darovať svoj majetok a chcel vzbudiť dojem, že ho daruje celý, no predsa si časť z neho ponechal. Jeho deklarovaný a skutočný úmysel sa nezhodovali.

V súvislostiach knihy Skutkov apoštolov obsahuje táto epizóda významnú teologickú výpoveď: vonkajší dojem sa v prvom momente zdá byť pozitívny (veľkodušný dar v prospech spoločenstva), no za ním je srdce, ktoré je v dôsledku naviazanosti na bohatstvo riadené egoizmom. Tým sa narúša jednota v spoločenstve veriacich ako nutná podmienka hodnoverného svedectva o Bohu. Celé rozprávanie vyjadruje Božiu starostlivosť o spoločenstvo: Boh nedovolí, aby sa jeho dielo narušilo.

Hlavný dôraz rozprávania sa nekladie na otázku cirkevnej disciplíny, a preto by aj bolo nesprávne, keby sme na základe tohto textu chceli formulovať právne a disciplinárne zásady či normy. Dôraz je oveľa hlbší: hriešne konanie manželov uľahčuje satanovo dielo. On je skutočným protivníkom Božieho diela. Takto je celý úryvok zasadený do Skutkov apoštolov, ktoré opisujú skutky Božieho Ducha a napredovanie Božieho diela.

Náš dnešný text predstavuje na začiatku Ananiáša a Zafiru spoločne ako manželov, ktorí sú jednotní v úmysle i skutkoch. Ananiáš bol vlastníkom poľa a pri rozhodovaní bol slobodný. Jeho previnenie spočíva v tom, že odovzdá iba časť získaných peňazí, pričom tvrdí, že odovzdáva všetko. Týmto klamstvom sa previňuje voči spoločenstvu a voči jednote, ktorá je darom Ducha Svätého. Umožňuje, aby klamstvo ovládlo vzťahy, ktoré nie sú iba obyčajným priateľstvom, ale výsledkom Božieho spásonosného plánu.

Ananiášovo klamstvo odhalil apoštol Peter. Peter sa ujíma slova v mene apoštolov. Tým, že mu boli peniaze položené k nohám, sa zahrnuto uznáva jeho autorita i posvätný úrad v spoločenstve veriacich. Peter vystupuje ako hovorca Ducha Svätého a garant jednoty medzi veriacimi. Text úryvku predpokladá, že Peter má dar poznať ľudské srdce a jeho najhlbšie úmysly. Koná akoby z Božieho poverenia a takto slúži spoločenstvu.

Peter vystúpil verejne a odhalil skutočný rozmer Ananiášovho klamstva: „Satan ti naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému“. Hlavný konflikt sa neodohráva medzi Petrom a Ananiášom, ale na nadprirodzenej úrovni, ktorá priamo ovplyvňuje ľudské životy. Je to konflikt medzi Bohom a satanom; medzi Božím spásonosným plánom, ktorý sa uskutočňuje vo svete a satanom, ktorý mu bráni tým, že ľudí ovplyvňuje.

Petrova výpoveď pokračuje vo forme otázok a záverečného hodnotenia. Z textu vyplýva, že Ananiáš bol slobodný pri rozhodovaní o svojom majetku: mohol si ho aj ponechať; nebol nútený ho predať a ani odovzdať celý výnos. Mohlo by sa to zdať v protiklade s vyjadrením, ktorým sa opisuje v 2. kapitole Skutkov apoštolov zdieľanie majetku medzi kresťanmi „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné“. (Sk 2,44) Autor knihy Skutkov apoštolov tu zjavne nevidí protiklad a obe pozície integruje do svojho diela. Ideál a „dokonalý stav“ neopisuje celú historickú a faktickú situáciu. V kontexte Skutkov apoštolov tak vidíme, že odovzdávanie majetku bolo dobrovoľné a nie povinné.

Na druhej strane text vysvetľuje, v čom naozaj spočívala Ananiášova vina a ako správne chápať tvrdenia o tom, že „mali všetko spoločné“: je to výsledok slobodnej voľby, ktorá sa zakladá na jednote srdca a vôle a nie na právnom predpise. Aj Ananiáš mal v tomto prípade slobodnú voľbu a k svojmu skutku sa sám odhodlal. K zdieľaniu a skutkom milosrdenstva voči blížnym nemožno nikoho nútiť; ich hodnota sa spája so slobodným a vedomým rozhodovaním každého človeka.

Text takto zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka, v ktorého moci je rozhodovať o svojom majetku, a zároveň o morálnej hodnote svojich skutkov. Satan vstupuje do ľudského srdca v momente, keď mu v ňom človek spraví miesto. Hoci satan pokúša a chce zasiahnuť ľudské srdce, neznamená to však fatalizmus a determináciu k zlému: hodnota ľudského skutku je daná ľudskou slobodou, v ktorej sa človek rozhoduje.

Potom, ako Peter ukázal na klamstvo, bezprostredne nasleduje Boží súd. Bolo by veľmi redukujúce chápať Ananiášovu smrť iba ako dôsledok prekvapenia, strachu a fyziologických procesov. Na základe celého textu je jasné, že jeho smrť je chápaná v teologickom zmysle (veď klamal Bohu!).

Ako reakcia na jeho nečakanú smrť sa všetkých zmocňuje strach. Na prvom mieste je to samozrejme prirodzená psychologická reakcia na zažitú udalosť. Na hlbšej rovine však vyjadruje postoj človeka k Božiemu konaniu.

Záver prvej epizódy je rýchly (používajú sa 4 slovesá: vstali, zavinuli, vyniesli, pochovali) a všetko sa odohrá ešte pred príchodom Zafiry.

V druhej epizóde nášho textu sa istým spôsobom opakuje prvá, čím sa stupňuje dramatický efekt a posolstvo textu. Zafira prichádza po troch hodinách (Sk 5,7). My ako čitatelia vieme, čo sa stalo s Ananiášom, zatiaľ čo Zafira o ničom nevie. Takisto vieme, že Zafira vedela o ponechaní si časti peňazí, a teda môžeme tušiť, ako sa príbeh skončí. Hoci máme toto hlbšie vedomie, príbeh predsa pokračuje a opisuje detaily so špecifickým zámerom.

Petrova otázka: Povedz mi, či ste za toľko predali ten pozemok?, nesmeruje k tomu, aby zisťoval fakty. Peter sa chce uistiť o Zafirinej spoluúčasti, či vedela Zafira o sume a súhlasila s počínaním manžela. Z jej odpovede vyplýva, že je vinná spolu s manželom. Rozhovor s apoštolom Petrom, poskytoval aspoň teoreticky priestor, aby Zafira oľutovala svoj čin, ona však túto možnosť nevyužila.

Vnútorným úmyslom manželov Ananiáša a Zafiry nebolo previniť sa priamo proti Bohu, svojím klamstvom zasiahli nielen ľudí, ale vlastne provokovali a pokúšali Boha. Je to vážne previnenie a odráža sa v ňom text z Evanjelia, keď bol Pán Ježiš pokúšaný na púšti a odpovedá satanovi: „Je povedané: “Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha”.“ (Lk 4,12).

Tak ako v prípade Ananiáša, aj teraz Peter svojimi slovami potvrdzuje vážnosť ich konania: klamstvom sa narúša spoločenstvo ustanovené a garantované Bohom. Takto oboch manželov postihne ten istý trest. Nie je to osobná pomsta apoštola Petra ani iná ľudská pomsta, ale je to Boží súd.

Opis udalosti neponecháva priestor pre ľútosť alebo úvahy o osude tých, ktorí sú vinní a potrestaní Božím súdom. Dôraz sa kladie na veriace spoločenstvo, ktoré si má zachovávať svätosť. Tým sa do istej miery odďaľuje pozornosť od „púhych faktov“ a „ťažkej“ otázky ako chápať Boha, ktorý usmrcuje akoby z pomsty. Oveľa viac tu vystupuje do popredia Božia starostlivosť o zachovanie jeho diela. Boh nedovolí, aby sa narušila svätosť tých, ktorí ho prijali a chcú mu ostať verní.

Záverečná reakcia spoločenstva veriacich je strach. Strach a bázeň je postoj človeka voči Božiemu zjaveniu a zásahu; šíri sa nielen na prítomných, ale na celú Cirkev: nateraz sú ňou kresťania v Jeruzaleme zhromaždení okolo apoštolov. Predstavujú spoločenstvo veriacich do budúcnosti: v každom čase kdekoľvek vo svete.

Meditatio

1. Majetok a spoločenstvo

Nebolo by primerané, aby sme o prvých kresťanoch hovorili len ako o dokonalom spoločenstvo, kde nikto netrpel hmotným nedostatkom. To potom vyzerá, ako keby dokonalosť spočívala iba v materiálnom zabezpečení na čisto ľudskej úrovni (niečo ako spravodlivé rozdelenie všetkého). Dnešný úryvok zo Skutkov apoštolov poskytuje realistickejší pohľad na situáciu v prvotnej Cirkvi. Jej dokonalosť nespočíva v neprítomnosti akýchkoľvek problémov alebo ľudských slabostí. Tie sa vyskytujú v každej spoločnosti a v každom historickom období. Nemusíme sa ani veľmi namáhať a aj v dnešnej spoločnosti, ba neraz i v Cirkvi, nájdeme mnoho lakomstva, chamtivosti a nečestnosti.

Napriek tomu veríme a prosíme, aby sme ostali Božím spoločenstvom: ľuďmi, ktorých si on vyvolil, aby ho nasledovali, spoločne sa formovali a ako jedna rodina sa riadili jeho vôľou. Svätosť nášho spoločenstva nespočíva v ľudskej dokonalosti, ale v Božej posväcujúcej prítomnosti a milosti. To sa však nikdy nesmie stať ospravedlnením našich ľudských slabostí alebo nebodaj dôvodom na ich zľahčovanie. Práve naopak: Božia svätosť je výzvou k ľudskej svätosti. Boh síce dokáže nahradiť, keď v našej ľudskej slabosti zlyhávame, ale plniť výzvu k morálnej dokonalosti je životnou úlohou každého človeka.

V tomto zmysle akýkoľvek skutok sebectva, lakomstva či krádeže narúša a ničí ľudské spoločenstvo i celú Cirkev. Nimi sa stráca otvorenosť a čestnosť, ktoré charakterizovali prvých Ježišových nasledovníkov, a ktoré by mali charakterizovať všetkých veriacich. Nerešpektovanie súkromného vlastníctva, naviazanosť na majetok, zneužívanie spoločných hmotných dobier, to všetko sú v prvom rade skutky jednotlivca. Nimi sa človek previňuje voči tomu, ako ho Boh stvoril a akým ho chce mať, a zároveň vážne narúša zdravé fungovanie kresťanského spoločenstva – ľudí, ktorí sa spoločne riadia Božou vôľou.

Výzva k osobnej i spoločenskej morálnej integrite v oblasti majetku a vlastníctva je náročná. Túto Božiu požiadavku dokážeme splniť iba tak, že začneme každý sám od seba. Tak ako je spoločenstvo tvorené mnohými jednotlivcami, tak je každý zodpovedný a prispieva doň svojím osobným prínosom. V konečnom dôsledku som to ja, kto tvorí spoločnosť: spoločnosť je odrazom nás všetkých. Ak chceme, aby mala istú morálnu úroveň v oblasti vzťahu k hmotným dobrám, je potrebné, aby si k nim každý z nás budoval zdravý vzťah.

2. Majetok je dobrý, zlyháva ľudské srdce

Hoci sa aj v dejinách Cirkvi vyskytli snahy niektorých inšpirovaných svätcov, pustovníkov či rehoľníkov o život v absolútnej chudobe a bez akéhokoľvek osobného vlastníctva ako znak odovzdanosti do Božej prozreteľnosti, takéto snahy by sa nikdy nemali zakladať na negatívnom postoji k majetku. Veď aj Sväté písmo dosvedčuje, že majetok a hmotný svet sú znakom Božieho požehnania v prospech ľudí.

Majetok nie je zlý. Zlý je egoizmus a zlým môže byť ľudské srdce schopné rozhodovať o použití majetku. V tomto zmysle je to aj pre nás výzva k zamysleniu i spytovaniu svedomia. Predovšetkým je potrebné prejaviť vďačnosť za požehnanie, ktoré sa nám od Boha dostalo vo forme čestne nadobudnutého majetku, ale aj osobných schopností, nadania a talentov. Každý dar je však istým spôsobom aj záväzok: Božie dary nesmerujú iba k jednotlivcom, ale sú určené pre celú ľudskú rodinu.

Oratio

Sv. František Saleský nás poučuje:

Nezriadená láska k časným majetkom veľmi obmedzuje lásku k Bohu a je veľkou prekážkou na ceste dokonalosti. Koľko premýšľania a starostí, koľko nespokojnosti a námahy je spojené s úsilím za peniazmi, majetkami a bohatstvom! A keď už niekto dosiahol vytúžené bohatstvo, či je už potom spokojný a šťastný? Nie! Potom ho zas prenasleduje strach, aby nestratil, čo ťažko nadobudol. A keď sa raz stane, že taký človek stratí svoje bohatstvo, jeho bolesť a zúfalstvo sú tým väčšie, čím väčšia a nezriadenejšia bola prítulnosť k nemu. Preto svätý Pavol varuje a napomína: « tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia» (1Tim 6, 9). Či nie sme svedkami v každodennom živote, ako v mnohých ľuďoch, aj katolíkoch, so vzrastom príjmov a bohatstva upadá láska k náboženstvu, Cirkvi a kostolu? Koľko ráz už bolo lakomstvo a chamtivosť za peniazmi a majetkom príčinou úplného odpadu od Boha!

Pravda, málokto si uzná, že je chamtivý a lakomý. Takýto nízky duchovný stav si nikto nechce priznať. Každý sa usiluje ospravedlniť všelijakými výhovorkami, ako sú napríklad starosť o budúcnosť. Hovorí sa, že človek nemá nikdy dosť. Stále sa vynárajú nepredvídané okolnosti a požiadavky, takže človek vždy viac a viac potrebuje. Ba ani najväčší lakomci a držgroši sa nepriznajú k svojej neresti a necítia nijakých výčitiek svedomia. Lakomosť je zvláštna horúčka, ktorú človek tým menej cíti, čím je vyššia a mocnejšia. Mojžiš videl posvätný oheň, ktorý obopínal ker, ale ker nezhorel. Obrátene bezbožný oheň lakomstva spaľuje lakomca, ale ho nepáli. Uprostred najpálčivejšieho ohňa sa vychvaľuje najpríjemnejším chládkom a pokladá svoj nenásytný hlad po peniazoch za celkom prirodzený a opodstatnený. Nebezpečenstvo, ktoré donáša so sebou majetok a bohatstvo, najúčinnejšie prekazí čnosť chudoby alebo chudoba ducha, t.j. úplné potlačenie nezriadenej príchylnosti k pozemským darom bez ohľadu na to, či človek v skutočnosti také má alebo nie. [...]

Sebecká láska je prudká, nespokojná a taká je i starosť, ktorá sa z nej rodí, plná nepokoja a pudovosti. Láska k Bohu je plná pokoja, spokojnosti, a preto aj starosť z nej pochádzajúca je vždy pokojná, láskavá, oblažujúca, hoci sa tiež často týka len pozemských záležitostí. Maj sa na pozore, aby ťa samoláska nepomýlila. Často sa totiž stane, že predstiera lásku Božiu a pritom sleduje svoje vlastné ciele. Pozoruj svoje myšlienky, city a srdce, keď niekedy utrpíš stratu na majetku. Ak sa ťa to silno dotkne, vtedy ešte priveľmi lipneš k zemským veciam. Nič nepoukazuje lepšie na našu príchylnosť k veciam ako smútok, keď veci strácame.

[...] Nebuď otrokom pominuteľných vecí. Tvoja duša ich musí ovládať, opanovať a nesmie sa dať spútať. Jed mať a jedom sa otráviť, to je predsa rozdiel. Lekárnici majú v lekárňach veľa jedov, ale sami nie sú otrávení, lebo jed majú len v lekárni a nie v tele. Tak aj ty môžeš mať bohatstvo a nemusíš sa ním dať otráviť, kým ho totiž máš len pri sebe a nie vo svojom srdci.

(porov. Sv. František Saleský, Filotea, 3,14)

Contemplatio

Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!

(Mk 8,36)