Boží posol pre Atény (Sk 17,22-34)

Pridal dňa

Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Boží posol pre Atény (Sk 17,22-34) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. mája 2014.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38MB, 128kbps)

Modlitba

Milosrdný Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme si hlbšie uvedomili Tvoju prítomnosť a počúvali Tvoje slová, v ktorých nám zjavuješ svoju lásku a dávaš nám poznať Tvoju vôľu. Nech stíchne v nás každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím, aby nám nebolo na odsúdenie, že Tvoje slová počúvame, ale nezachovávame. Daruj nám svojho Ducha, aby otvoril naše mysle a uzdravil naše srdcia na príhovor našej nebeskej matky Panny Márie Sedembolestnej. O to ťa prosíme skrze Krista nášho Pána.

Uvedenie do stretnutia

Spoločenstvo veriacich prvotnej Cirkvi pod vedením apoštola Petra a ostatných apoštolov postupne si uvedomilo potrebu hlásať posolstvo evanjelia všetkým ľuďom bez rozdielu. Bolo samozrejmé, že väčšie duchovnú pripravenosť prejavovali tí, ktorí žili svoj život na základe viery a pravidiel židovského náboženstva úplne alebo aspoň čiastočne.

Dnes však chceme uvažovať nad úryvkom zo Skutkov apoštolov, ktorý pripomína reč svätého apoštola Pavla v Aténach a predstavuje ohlasovanie evanjelia poslucháčom z celkom odlišného kultúrneho prostredia.

Pavlov príhovor v Aténach predstavuje dôležitý stupeň vo vývoji hlásanie evanjelia. Ide o vzorovú situáciu prechodu kresťanského hlásania z priestoru židovského alebo židovskému náboženstvu nakloneného do priestoru úplne pohanského.

Mesto Atény vytváralo vhodné podmienky, bolo viac ako ostatné mestá reprezentantom gréckej kultúry, čiže každodenný život väčšiny obyvateľov tohto mesta bol preniknutý presvedčením o jestvovaní mnohých bohov, ich spôsob myslenia bol vedome alebo podvedome ovplyvnený myšlienkami filozofických smerov epikureizmus a stoicizmus a ktoré môžeme jednoducho charakterizovať ako materialistické, čiže najvyššiu hodnotu videli v zákonitostiach, prítomných v prírode.

Keď svätý Lukáš opisuje v Skutkoch apoštolov príchod apoštola Pavla do Atén, spomína, že duchovne trpel, keď pozoroval veľmi rozšírené uctievanie rozličných božstiev. Na druhej strane videl príležitosť v určitej rozumovej zvedavosti mnohých obyvateľov Atén, ktorá sa prejavovala v ochote rozprávať o filozofických a náboženských otázkach aj na verejnosti. (porov. Sk 17,16-21)

Vypočujem si teraz, ako máme zaznačenú reč svätého apoštola Pavla pred Aténčanmi v 17. kapitole Skutkov apoštolov:

Lectio

Sk 17,22-34
22 Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: "Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. 23 Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: "Neznámemu bohu." Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. 24 Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, 25 ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko 26 a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, 27 aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. 28 Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: "Veď aj jeho pokolenie sme." 29 Keď sme teda Božím pokolením, nemáme si myslieť, že božstvo sa podobá zlatu, striebru alebo kameňu, výtvoru ľudského umenia a dômyslu. 30 Ale Boh prehliadol časy nevedomosti a teraz zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie, 31 lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť zemekruh skrze muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych." 32 Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa posmievali, iní hovorili: "Vypočujeme ťa o tom inokedy." 33 Tak Pavol spomedzi nich odišiel. 34 No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili. Medzi nimi aj Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní s nimi.

Kontext úryvku

Pavol v Aténach prvý raz konal vlastnú misionársku činnosť mimo synagógy: bol to teda pohanský kultúrny priestor. Pavlovo ohlasovanie vzbudilo prinajmenšom zvedavosť poslucháčov, ktorí pod vplyvom svojich kultúrnych predpokladov, podľa svojho spôsobu myslenia, ako vládali pochopiť Pavlove slová, pravdepodobne chápali Ježiša a vzkriesenie ako mená dvoch nových božstiev, ktoré doteraz nepoznali (v. 18).

Aby Pavol mohol svoju náuku vysvetliť otvoreným spôsobom, odviedli ho na Areopág. Areopág bola vlastne aristokratická politická inštitúcia v starovekých Aténach. Názov areopág pochádza z pomenovania malého vŕška (Áreov vŕšok = vŕšok zasvätený bohovi vojny Areovi) na severozápad od Akropoly, kde zasadala rada starších. Areopág, ktorý mal asi 200-300 členov dohliadal na dodržiavanie zákonov. Mal kompetenciu aj ohľadom náboženských záležitostí a jeho členovia predstavovali aténsku intelektuálnu elitu. Rozprávanie svätého Lukáša podčiarkuje postoj členov Areopágu a všetkých obyvateľov Atén, ktoré chceli utíšiť vlastnú túžbu po poznaní a vlastnú túžbu po novinkách. Pre Pavla, v jeho misionárskej snahe, to bola zásadná výzva.

Pavol sa postavil pred svojich poslucháčov, hovoril postojačky v typickom postoji gréckeho učiteľa, ktorý prednáša vlastnú náuku pred zhromaždením. Spôsob, ktorým Pavol začal dialóg s aténskymi poslucháčmi je vlastne snaha získať si pozornosť poslucháčov.

Vychádza zo spôsobu vyjadrenia pohanskej nábožnosti, ktorá v Aténach popri iných mnohých božstvách postavila oltár aj “neznámemu bohu”. Týmto výrazom Pavol robí prvý pokus ako sprostredkovať ohlasovanie monoteizmu, čiže viery v jedného Boha, v pohanskom prostredí. Bolo totiž pravdepodobné, že ostatné oltáre boli venované viacerým božstvám. Pavol poukazuje na priznanú nevedomosť ohľadom božstva, vzťahuje ju na jediné božstvo, označené ako neznáme, a týmto spôsobom svojich poslucháčov sa snažil vyviesť z vnútra ich vlastného polyteistického, mnohobožského, chápania smerom k pojmu monoteistickému, čiže k vedomiu o jednom Bohu. Pavol teda ohlasuje to božstvo, ktoré Aténčania uctievajú bez toho, aby ho poznali.

Pavol predstavuje tohto jediného, pre Aténčanov „neznámeho“ Boha, podľa biblickej tradície, v židovsko-kresťanských pojmoch Stvoriteľa a Pána neba a zeme. Zdôraznil však odlišnosť tohto božstva. Na rozdiel od pohanských božstiev nemá nevyhnutnú potrebu ľudských stavieb ako sú chrámy, nemá nevyhnutnú potrebu kultu, akým sú obety, lebo toto jediné Božstvo, ono samo je darcom života pre svet. Tak ako svätý Lukáš opisuje reč svätého Pavla, je zrejmé, že pojmy Boha Stvoriteľa a Pána dejín, ako sú zjavené vo Svätom Písme, Pavol ich preniesol do svetskej reči, aby to podľa možnosti bolo čo najzrozumiteľnejšie pohanským poslucháčom.

Vo verši 26 nášho úryvku, kde sa pripomína pôvod celého ľudstva z jedného jediného človeka, Adama, vystupuje do popredia univerzálny rozsah Pavlovho posolstva. Všetko, čo sa vzťahuje na ľudský život, má svoj pôvod v stvoriteľskom Božom diele: a to je dôvodom, prečo ľudia majú možnosť hľadať Boha. Pavol hovorí o vesmírnom a dejinnom poriadku ako o konkrétnej možnosti pre človeka, aby v nich spoznal stopy Božieho jestvovania, ale nezakrýva, že toto hľadanie nie je jednoduché a vyžaduje úsilie, ktoré nevedie vždy so samozrejmou istotou ku stretnutiu s Bohom, hoci Božia prítomnosť pri každom človeku môže človeku na tejto ceste pomôcť.

Na posilnenie vedomia Božej prítomnosti a blízkosti je v Pavlovej reči použitá formulácia, že v Bohu človek žije, hýbe sa a jestvuje. A naviac, aby urobil ešte účinnejšou v tomto bode blízkosť s helénskou kultúrou, Pavol cituje v samotnom verši 28 myšlienku stoického básnika a filozofa Arata z 3. storočia pred Kristom, ktorý vo svojej poéme „Javy“ hovoril o Božom pôvode človeka a vyjadril to slovami: sme jeho potomstvom.

Keď vytvoril premostenie na komunikáciu s poslucháčmi, ktorým nebola známa tradícia Svätého písma, Pavol prešiel k podstate a dostáva sa k vrcholu svojho príhovoru. Ak do tohto bodu sa Pavol pohyboval na spoločnej pôde aj so židovskou tradíciou, teraz prechádza k ústrednému posolstvu, ktoré je však už zreteľne kresťanské, lebo sa vzťahuje na vzkriesenie Ježiša.

Boh, ktorého Pavol chce dať spoznať pohanom, nezaoberá sa tým, aby bral do úvahy obdobie, keď ho ľudia nepoznali a pozýva všetkých ľudí na svete k obráteniu. Výzva na “metanoiu”, na obrátenie, je zdôvodnené eschatologicky: blížiacim sa dňom súdu, ktorý vyžaduje, aby každý človek prešiel od nevedomosti k poznaniu Boha, ktorý sa zjavuje a dáva sa poznať, aby mohol spasiť ľudí. Kresťanské posolstvo vyžaduje zmenu zmýšľania, ktoré od nepoznania pravého Boha prejde k prijatiu ponuky spásy, ktorá sa uskutočnila vo vzkriesení Ježiša. Pohania sa môžu vykúpiť z modloslužby, v ktorej žili, lebo ten, ktorého Boh ustanovil za sudcu sveta, je potvrdený Bohom vo svojom vzkriesení zmŕtvych. Prekvapuje pri čítaní veršov 30 a 31 neprítomnosť mena Ježiš: zdá sa, že Pavol akoby z úcty k tým, ktorí Ježiša ešte nepoznajú, vyhýba sa poukazu na jeho meno. Ale práve tu sa Pavol dostáva k tomu, aby ohlasoval jadro kresťanského posolstva: sudca sveta (my vieme, že to bol Ježiš, ale Pavol ho menovite nespomenul) bol vzkriesený zmŕtvych samotným Bohom Stvoriteľom a Pánom sveta a dejín a vzkriesenie Ježiša Krista je dôkaz, že výzva na obrátenie je správna a smeruje ku konečnej spáse.

Pavol, keď predstavil Vzkrieseného, sudcu sveta a dejín, ukončil svoj príhovor pred pohanskými poslucháčmi. Pohania sú povolaní, aby oľutovali svoju nevedomosť a svoj hriech modloslužby, aby mohli prijať Ježišovo vzkriesenie. Ale práve vzkriesenie, viac ako všetko ostatné v Pavlovom príhovore, vzbudilo pohoršenie a odmietnutie Aténčanov.

Verše 32 – 34 predstavujú záver príhovoru. Svätý Lukáš vôbec neskrýva neúspech apoštolovho ohlasovania. Bezprostredná reakcia poslucháčov je väčšinovo negatívna, niektorí z nich sa Pavlovi vysmievajú, iní prejavujú síce určitý záujem pokračovať v diskusii na túto tému, ale niekedy inokedy. Pavlovo posolstvo totiž zásadne odporovalo zmýšľaniu gréckej filozofie, pre ktorú smrť predstavovala oslobodenie duše z tela. Odmietnutie pre pohanskú kultúru úplne novej náuky, odmietnutie Pavlovho svedectva o vzkriesení, má za následok, že Pavol zanecháva spoločenstvo areopagitov, odchádza zo zhromaždenie aténskych intelektuálov a filozofov.

Napriek tomu Pavlovo slovo nie je úplne neplodné, lebo sa mu podarilo aspoň niekoľkých priviesť k viere: skutočnosť, že svätý Lukáš spomenul Dionýza, člena Areopágu, ukazuje, že aj medzi pohanskou elitou niekomu sa podarilo prekonať prekážky, ktoré predstavovalo pre Grékov posolstvo o vzkriesení.

Meditatio

Reč svätého apoštola Pavla v Aténach, ako nám ju sprostredkuje kniha Skutkoch apoštolov, je vzorová evanjelizačná reč, príklad pre každého, kto ako svätý apoštol Pavol má v sebe duchovnú silu a radosť svedčiť otvorene, slobodne a jasne o svojej viere v spoločnosti, ktorá je tejto viere odcudzená.

Spomeňme najprv spôsob, akým sa Pavol postavil pred svojich poslucháčov: hľadal na rovine myšlienkovej a na rovine spôsobu vyjadrovania priestor na stretnutie. Najprv sa snažil ukázať na priestor, kde on, ako evanjelizátor a aj jeho poslucháči, si mohli naisto porozumieť.

Pavlovu reč môžeme čítať ako skutočný a vlastný príklad toho, ako posolstvo evanjelia môže vstúpiť do priestoru filozofického uvažovania alebo náboženskej skúsenosti prístupnej pre každého človeka. Na pozadí Pavlovho príhovoru je zreteľne prítomná skutočnosť univerzality kresťanského posolstva. Ono môže byť pochopené a prijaté každým človekom. Charakteristika, ktorou je opakovane opísaný Boh v tomto úryvku, je univerzalita: On dáva život všetkým ľuďom (v. 25) od neho pochádzajú všetky národy (v. 26), nie je ďaleko od nikoho (v. 27), pozýva všetkých k obráteniu (v. 30). Tento univerzálny Boh práve kvôli tomu, že vytvára vzťah so svojím stvorením a s celým ľudstvom (a nie len s jedným národom) môže byť prijatý rozumom každého človeka, lebo je to Boh, ktorý dal človeku túto schopnosť.

Svätý Pavol však neobchádza a nezamlčuje aj to, čo pri každom hlásaní prináša riziko a tou je výzva na zmenu, pozvanie k obráteniu. Obrátenie, ku ktorému vyzýval svätý Pavol, aby sa človek mohol stať schopným poznať pravého Boha, predstavuje zanechanie nevedomosti, je návratom k rozumu a zmyslu, ktorý spája všetkých ľudí a na ktorom sa zakladá každá možnosť komunikácie medzi ľuďmi.

Svätý Pavol s veľkým úsilím, ochotou, duchovnou silou a radosťou, s vynaliezavosťou hľadal možnosti svedectva o vzkriesenom Pánovi a možnosti záchrany pre všetkých ľudí.

Ako však my nájdeme v sebe duchovnú silu a radosť z evanjelia, aby sme mohli ochotne o ňom hovoriť?

Či nás netrápi viac práve smútok a duchovná slabosť?

Náš súčasný pápež, Svätý Otec František, uvažuje takto: „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista.

[...] Pokušenie sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach, akoby na to, aby sme sa dokázali radovať, musel byť splnený nekonečný zoznam podmienok. Je to tak, pretože „technologická spoločnosť dokázala znásobiť príležitosti na potešenie, ale len veľmi ťažko dokáže vyvolať radosť“.[Pavol VI., apoštolská exhortácia Gaudete in Domino, 8] Môžem povedať, že tie najkrajšie a najspontánnejšie radosti, ktoré som počas svojho života zažil, boli radosti veľmi chudobných ľudí, ktorí toho mali naozaj veľmi málo. Pamätám si tiež opravdivú radosť tých, ktorí si aj uprostred náročných pracovných povinností dokázali zachovať veriace, štedré a jednoduché srdce. Rozličnými spôsobmi tieto radosti vyvierajú z prameňa veľkej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi. Nikdy ma neunaví opakovať slová Benedikta XVI., ktoré nás vedú do centra evanjelia: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“[Benedikt XVI., encyklika Deus caritas est, 1] .

Len vďaka tomuto stretnutiu – alebo opakovanému stretávaniu – s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi – keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými? (porov. František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 2.7-8)

Oratio

Želáme si v srdci, aby sme nadobudli radosť z posolstva evanjelia o vzkriesení Pána a aj o našej nádeji na vzkriesenie, želáme si, aby sme mohli aj byť ako svätý Pavol v Aténach odvážnymi a radostným svedkami evanjelia. A preto prijmime do svojho vnútra slová modlitby blahoslaveného kardinála John Henry Newmana:

„Pozerám na Teba, môj Pane, Ježišu, a vidím v Tvojom svätom tele záruku môjho vzkriesenia. I keď by som mal zomrieť a to je isté, nezomriem predsa navždy, lebo budem vzkriesený. Je to tak, Pane, aký ľudský duch by mohol prísť na to bez Tvojho osobitného zjavenia, že toto telo, ktoré z vlastnej skúsenosti poznáme také prízemné, znevážené a hriešne, toto telo plné rozkladu, ktoré sa stane popolom a prachom, bolo vo svojej prirodzenosti určené na taký vznešený údel? Že by sa mohlo stať nebeským a nesmrteľným bez toho, že by prestalo byť telom? A kto iný by mohol rozkázať, aby sa stalo nebeským a nesmrteľným, ak nie Ty, ktorý si všemohúci? Ja sa nedivím, že múdri tohto sveta, ktorí v Teba neveria, sa vysmievajú z Tvojho vzkriesenia, ale s pomocou Tvojej milosti ja chcem mať stále pred očami úplne inú náuku, ktoré som dostal od Teba. Ja viem a verím celým srdcom, že toto telo, v ktorom žijem, bude vzkriesené. Viem, že ono, síce teraz tak obťažujúce a nízke, jedného dňa, ak budem toho hodný, bude neporušiteľné a dokonale oslávené a krásne. A keď príde to žiarivé ráno, kedy uvidím Tvoju tvár, budem hľadieť do Tvojich očí, na Tvoje milosrdné ústa, s radosťou si kľaknem, aby som Ti pobozkal nohy a mohol byť prijatý do Tvojho náručia.“ (J. H. Newman, Opere. Meditazioni e preghiere, Milano 2002, 12-13, passim).

Contemplatio

Prijmime do svojho srdca veľkonočnú nádej a opakujme si vo svojom srdci slová:

Verím, že môj Vykupiteľ žije a aj ja vstanem zmŕtvych a uvidím Boha, svojho Stvoriteľa.