Sloboda viery (Sk 24,1-22)

Pridal dňa

Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Sloboda viery (Sk 24,1-22) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. novembra 2013.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (33.1MB, 128kbps)

Modlitba

Pane Ježišu Kriste, tvoj apoštol Peter ťa v ťažkých chvíľach trikrát zaprel, no ty si mu po zmŕtvychvstaní dal možnosť aj trikrát vyznať lásku k tebe. Vo svojej nevyspytateľnej veľkorysosti si mu predsa zveril úrad skaly Cirkvi, aby celkom odovzdaný do tvojej vôle a ukotvený v tvojej láskyplnej všemohúcnosti odvážne vyznával, že niet väčšieho mena, ako je tvoje. Prosíme ťa, aby nás naše dnešné Lectio divina naplnilo odhodlaním nehanbiť sa za teba ako za zvrchovaného Pána nášho života, nehanbiť sa vyznávať ťa pred svetom, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme.

Uvedenie do stretnutia

Drahí bratia a sestry, keďže otec arcibiskup je služobne odcestovaný v Ríme, poveril ma, aby som vám predniesol dnešné Lectio Divina. Štvrtá kapitola Skutkov apoštolských nás pozýva duchovne vstúpiť do dramatického stretu medzi vyznávačmi a odporcami zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Všimneme si ich ostrý postup proti apoštolom, aj ich rozpaky nad odvahou, s akou sa nezľakli naďalej vyznávať nahlas Krista.

Lectio

Sk 24,1-22
1Kým hovorili k ľudu, prepadli ich kňazi, veliteľ chrámovej stráže a saduceji 2a zazlievali im, že učia ľud a ohlasujú zmŕtvychvstanie v Ježišovi. 3Položili na nich ruky a do rána ich dali do väzenia, lebo už bol večer. 4Ale mnohí z tých, čo vypočuli slovo, uverili; a vzrástol počet mužov na päťtisíc.
5Na druhý deň sa v Jeruzaleme zhromaždili poprední muži, starší a zákonníci, 6veľkňazi Annáš a Kajfáš, Ján a Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu, 7postavili ich do stredu a pýtali sa: „Akou mocou alebo v mene koho ste to urobili?“ 8Vtedy im Peter, naplnený Duchom Svätým, povedal: „Vodcovia ľudu a starší! 9Ak nás dnes vyšetrujete pre dobrý skutok, vykonaný na chorom človeku, ako sa tento uzdravil, 10nech je známe vám všetkým a všetkému izraelskému ľudu, že v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý! 11On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným. 12A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“
13Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a zbadali, že sú to ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom.
14A keď videli, že uzdravený človek stojí s nimi, nemohli nič namietať. 15Preto im rozkázali, aby vyšli von z veľrady, a radili sa: 16„Čo robiť s týmito ľuďmi? Všetci obyvatelia Jeruzalema vedia, že sa skrze nich stalo očividné znamenie, a nemôžeme to poprieť. 17Ale aby sa to nešírilo ďalej medzi ľud, pohrozme im, nech už nikomu nehovoria v tomto mene.“ 18Zavolali ich teda a prikázali im, že nesmú vôbec hovoriť ani učiť v Ježišovom mene. 19Ale Peter a Ján im odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; 20lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ 21Ale oni im znova pohrozili a prepustili ich, lebo nenašli, ako ich potrestať, a to pre ľud, pretože všetci oslavovali Boha za to, čo sa stalo. 22Človek, na ktorom sa stalo toto znamenie uzdravenia, mal totiž vyše štyridsať rokov.

Kontext úryvku

Základná situácia tohto úryvku je zrejmá: svätí Peter a Ján ohlasoval zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Je to ten istý Peter, ktorý sa v krízovej situácii súdenia Ježiša Krista pred jeho ukrižovaním bál priznať k svojmu Majstrovi, a je to ten istý svätý Peter, ktorý potom trikrát vyznal svoju lásku k nemu. Teraz stojí pred ľudom a zvestuje im Kristovo zmŕtvychvstanie. Nastáva roztržka, rámcovaná výčitkami, otázkami a napokon zákazmi. Výčitky pranierujú dve základné veci: samotný fakt, že apoštoli vyučujú ľud; a tiež obsah tohto vyučovania, že Ježiš zvíťazil nad smrťou. Otázky sa týkali najmä ich kompetencie, tiež moci, pomocou ktorej konajú a vysielateľa ich misie. Zákaz mal blokovať hovorenie či učenie v Ježišovom mene.

Prečo kňazov a saducejov tak podráždilo počínanie apoštolov? Pretože nadobúdali vplyv na ľudí, čo bolo absolútne neprijateľné pre saducejov a kňazské rodiny, ktoré sa nechceli deliť s nikým o nadobudnutú moc. Pre nich bolo absolútne neprijateľné, aby apoštoli získali sympatie ľudu. No apoštoli v skutočnosti nechceli zaútočiť na náboženstvo svojich rodákov, a už vôbec nie na chrám, do ktorého sa sami stále chodili modliť a prinášať obetu. Chceli nastoliť jedinú otázku: kto je skutočným vodcom ľudu, okolo ktorého chce Boh združiť svojich veriacich? Ich odpoveďou bolo, že je to Ježiš Nazaretský a jeho apoštoli. Práve toto bolo kňazom s mocenskými ambíciami nanajvýš neprijateľné. Okrem toho tu dôležitú úlohu zohrával aj odmietavý postoj saducejov k zmŕtvychvstaniu, ktoré pokladali za nepodložené akýmkoľvek miestom v Tóre. Kým teda zmŕtvychvstanie prijímali niektorí farizeji, ako napríklad Gamaliel, alebo starší ako napríklad Jozef z Arimatey, saduceji ho zásadne neuznávali. Hoci k stretu dochádza v rámci istej náboženskej rétoriky, v pozadí sú ako skutočné spolu-motivácie v podobe politických a finančných záujmov.

To vysvetľuje radikálny postup v podobe „prepadu“ apoštolov, „položenia rúk na nich“ a napokon ich „uväznenie“. Tieto zásahy však nemohli zabrániť sile slova, ktorému uverilo päťtisíc ľudí. Tento počet konvertovaných môže byť symbolickým tisíc násobkom každej z piatich kníh Tóry na znak ich nekonečnej duchovnej plodnosti, a v prenesenom zmysle slova aj na znak moci slova pochádzajúcej z moci Písma, na znak moci svedectva o Ježišovi Kristovi. V novoprijatej viere tých päťtisíc obrátených sa prejavila plnosť času. Podľa svätého Jána Zlatoústeho bolo vtedy najprovokatívnejšie nielen vyhlásenie Ježiša Krista za zmŕtvychvstalého, ale aj priame prepojenie moci tohto víťazstva nad smrťou na život jednotlivých ľudí, pozvaných mať na tomto víťazstve účasť. Veď napokon sami uväznení apoštoli boli toho svedectvom, že po Ježišovom víťazstve sa stali odvážnejší a nehanbili sa hlásať slovo. Slovo skutočných svedkov sa stáva plodným z moci Ducha Svätého.

Na túto moc a na to, v mene KOHO konajú, sa nasledujúci deň naliehavo pýtali veľkňazi Annáš a Kajfáš, Ján a Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu. Annáš stál na čele Jeruzalemského Synedria ako najvyššej civilnej i náboženskej kolektívnej autority v krajine, kde ho inokedy striedal jeho zať Kajfáš. V ovládaní krajiny a ľudu mali z blahosklonnosti rímskeho miestodržiteľa neobmedzenú moc za protihodnotu vo forme lojality voči rímskej okupačnej moci.

Na pozadí týchto skutočností sa javí Petrova odvaha ešte markantnejšia, jeho slová vyznievajú ako odvážny prorocký apel na poslucháčov. Prorockú dimenziu Petrovho vystupovania umocňuje aj zmienka o jeho „naplnení Duchom Svätým“, čo je pre evanjelistu Lukáša typický úvod viacerých prorockých vyhlásení. Duch svätý naplnil Jána Krstiteľa už v lone jeho matky i samotnú jeho matku Alžbetu a otca Zachariáša. (Lk 1, 15.41), Na Turíce všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť (Sk 2, 4), Duch Svätý naplnil apoštolov keď sa pomodlili v súžení a po zemetrasení všetkých Svätý Duch posmelil hlásať Božie slovo (Sk 4,31), Duch Svätý naplnil aj prvého mučeníka, svätého Štefana, keď sa plný Ducha Svätého uprene sa zahľadel na nebo vidiac Ježiša stáť po pravici Boha (Sk7,55), naplnil aj svätého Pavla, keď raz usvedčil istého podvodného čarodejníka menom Elymas (Sk 13,9). Spoločným menovateľom týchto skúseností s naplnením Duchom je smelosť pri hlásaní slova, priamosť výpovedí, hĺbka ich obsahov.

Peter z moci toho istého Ducha oslovuje „vodcov ľudu a starších“ a odpovedá, že koná v mene Ježiša Krista, ktorého však hneď predstavuje a kontextualizuje do siete vzťahov: vzhľadom na chorého je Ježiš tým, ktorý chorého uzdravil. Vzhľadom na zmienených vodcov ľudu a starších je ich obeťou: „vy ste ho ukrižovali!“, „vy ste ho zavrhli!“. Zavrhli „uholný kameň“, ako Peter nazýva Ježiša. Čo tým vlastne hovorí? Čo presne vyjadruje výčitkou „On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným.“ Pre Petrových poslucháčov nebol pojem „uholného kameňa“ niečím celkom novým, veď o ňom čítali v žalmoch i prorokoch. Napríklad v Izaiášovom proroctve o Sione: „Takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, ja položím na Sione kameň, kameň vyskúšaný, uholný, vzácny, pevne zasadený. Kto uverí, nezakolíše.“ (Iz 28, 16) V daných súvislostiach je kameň „vyskúšaný“ práve cez ono zavrhnutie, na pozadí ktorého sa ešte markantnejšie preukáže, že je nevyhnutný, neodmysliteľný, podstatný. Veď je to súčasne kameň „uholný“, ktorý je v základoch chrámu alebo vo vrchole jeho klenby najdôležitejším prvkom celej stavby. Je to kameň „vzácny“, vzácnymi kameňmi bol ozdobený aj chrám, tu je jeho vzácnosť aj funkcionálna, lebo je predpokladom, dlhodobej stability. Na to nadväzuje charakteristika „pevne zasadený“: je to celkom prvý položený fundament stavby, stavba na ňom spočíva a od neho závisí, na ňom sa stretávajú a spájajú jednotlivé múry. Kto „uverí“, čiže budovu svojho života postaví na tomto kameni, na tejto skale, nezakolíše, vytrvá, nezradí. Možnosť tejto zrady a odvrhnutia spresňuje Žalm 118, že totiž „kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.“ (Ž 118, 22-24). Ďalšia spriritualizácia a personalizácia pojmu uholného kameňa prebieha v evanjeliách priamo z Ježišových úst: podobenstvo o zlých vinohradníkoch zakončuje práve citátom 118. žalmu, ktorý následne aktualizuje varovaním, že nehodným staviteľom sa kráľovstvo odoberie a onen zavrhnutý kameň ich usvedčí: dolámu sa na ňom, rozdlávi ich. (Mt 21, 43; Mk 12, 10; Lk 20, 10).

Na pozadí týchto citátov sa javí zrejmejšie, čo vlastne povedal Peter povedal zoči-voči najvyšším autoritám národa a im zvereného ľudu. Povedal im, že oni sú tí stavitelia, že oni sú tí zlí vinohradníci, zodpovední za odvrhnutie Krista ako uholného kameňa. Petrova reč potom rozvíja motívy predznačené uvedeným citátom. Ako odvrhli onen uhlový kameň? Tak, že oni Ježiša Krista Nazaretského ukrižovali! A aj tak, že ich teraz vyšetrujú pre dobrý skutok vykonaný v Kristovom mene na chorom človeku. A ako sa Kristus stal uhlovým kameňom? Tak, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych! Tak, že v mene tohto Zmŕtvychvstalého je uzdravený muž, ktorý stojí pred nimi a ktorého vidia na vlastné oči! Potom Peter inými slovami prehlbuje dôležitosť a existenciálnu nevyhnutnosť Krista ako fundamentu všetkého: v nikom inom niet spásy. Niet pod nebom žiadneho iného mena. Žiadneho iného, v ktorom by sme mali byť spasení.

Petrovo a Jánovo odvážne svedectvo, vyjadrené ľuďmi v očiach židovských autorít neučenými a prostými, vyvolávalo rozpaky a počudovanie. Paradoxne však zvláštny kontrast medzi jednoduchým pôvodom svedkov a hlbokým obsahom ich svedectva vyústil do poznania, že „boli s Ježišom“. A to bola veľká dilema aj vzhľadom na ľud, pretože jeho vodcovia nemohli nepripustiť: áno, všetkým Jeruzalemčanom je očividné znamenie, ktoré je nepopierateľné: uzdravený človek tu stojí s nimi, nemôžu nič namietať. „Čo robiť s týmito ľuďmi?“ – znela ich základná otázka.

Pri porade o ďalšom postupe voči apoštolom týchto vyviedli von. Nádych tušeného oslobodenia mohlo súdených apoštolov vyvolať potrebu zostať opatrnými, príliš neprovokovať, čím skôr sa vyslobodiť z náročnej situácie. No Peter s Jánom boli od takýchto túžob slobodní. Keď ich zavolali späť s následným príkazom mlčať a vôbec nehovoriť ani neučiť v Ježišovom mene, Peter svojich väzniteľov - napriek tomu, že ho mali v rukách a rozhodovali o jeho slobode - vyzval posúdiť, či je pred Bohom správne poslúchať viac ich ako Boha. Priamo im do očí vlastne povedal, že je tu niekto dôležitejší ako oni, vyššia autorita a moc ako je ich, že je tu Pán Pánov a Kráľ kráľov. Bolo prejavom veľkej odvahy povedať tým, ktorí sa nadradene cítili mocní až všemocní, že je tu predsa len niekto ešte mocnejší, nekonečne mocnejší. Bolo prejavom mimoriadnej odvahy povedať vodcom ľudu, že je tu ešte vyšší vodca, ktorému by sa aj oni mali podriadiť. Peter s Jánom podstúpili toto bezprostredné riziko, lebo naplnený Duchom Svätým dostali milosť vyznávať do dôsledkov, že Ježiš Kristus je Pán v najplnšom zmysle tohto slova. Ich argument znel: „my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli! Svätý Ján Zlatoústy v tom videl naplnenie Ježišovho prísľubu, zaznamenaného v Lukášovom evanjeliu: „Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť.“ (Lk 12, 11-12)

Pripomeňme ešte raz, že protagonistom tohto neohrozeného vystupovania bol muž, ktorý sa pred nejakým časom bál ešte aj jednoduchej ženy, slúžky na Kajfášovom nádvorí a zaprel toho, koho teraz vyznával. Peter musel potom prejsť trpkou skúškou vlastnej nestálosti a troch otázok po Ježišovom zjavení na brehu Genezaretského jazera. Predtým ešte s Jánom utekal k prázdnemu hrobu, a videl v ňom zložené plachty, ktoré prednedávnom väznili umučené telo jeho majstra. Napokon aj jeho naplnil turíčny oheň, aby mu otvoril srdce pre svedectvo, o ktorom rozjímame. Do Petrovej neohrozenosti sa premietla táto reťaz jeho duchovných skúseností, skúsenosti s mocou Božej prítomnosti, pôsobiacej aj v sile ním ohlasovaného slova.

Po opätovnom pohrození ich prepustili s ohľadom na všetkých, čo oslavovali Boha za to, čo sa stalo. Nebol totiž ľahostajný ani vek uzdraveného muža, o ktorom autor skutkov apoštolských potrebuje výslovne uviesť, že mal vyše štyridsať rokov. Tento zrelý vek symbolizuje dobu definitívne vyzretého času, jeho plnosti a zavŕšenia, éru novej šance, ktorú vyvolený národ dostal napríklad po štyridsaťročnom putovaní púšťou. Aj vtedy napriek všetkým Božím znameniam kolísali medzi službou Bohu a pseudoslužbou modlám.

Meditatio

Meditujme, rozjímajme ďalej, hlbšie. Rozjímaná epizóda z ohlasovania evanjelia je modelová situácia, ktorej vnútorná dynamika je predobrazom všetkých dejinných stretov medzi ohlasovateľmi Kristovho evanjelia a odporcami Ježišovho učenia. V Petrovi a Jánovi nám Boh predstavuje vzory účinnej evanjelizácie, ktorej výsledkom nemôže byť iné ako štiepenie spoločnosti či spoločenstva zasiahnutého Božím slovom. „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem,“ – povedal Ježiš svojim učeníkom - „nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre.“ (Mt 10, 34-35) V uvedenom prípade stoja proti sebe synovia a dcéry židovského národa a dochádza k triedeniu duchov podľa prijatia alebo odmietnutia Ježiša Krista. Pred uhlovým kameňom, pred duchovným rázcestím si musia zvoliť smer svojho ďalšieho duchovného smerovania.

Je to vlastne stará duchovná skúsenosť: ľudia pozvaní zmeniť sa a žiť podľa novej normy, ktorou je Kristus, majú vlastne iba dve možnosti: pokorne zapochybovať o sebe a prijať nový a vyšší Boží impulz; alebo v strachu pred zmenou spochybniť a eliminovať samotných ohlasovateľov normy, či príkazu. Veľmi ľahko sa môže duchovne neobozretný človek ocitnúť v pasci selektívneho vnímania náročných výziev, ktorých pôvodcov odstraňuje zo svojho horizontu pre ich hlas naliehajúci na zmenu života. Preto na Petra a jeho spoločníka položili ruky a dali ich do väzenia. Áno, autentickosť svojho svedectva museli hlásatelia Ježišovej blahozvesti spečatiť väzením, veď ich slovo plné milosti nevyhnutne spochybnilo dovtedy zabehané myšlienkové schémy, vžité modely správania. No súčasne malo toto ich hlásanie presvedčivú silu potvrdenú v podobe poslucháčov zasiahnutých ich slovom, ktorému oni začali veriť.

Preto hneď v prvom verši vstupujú na scénu všetci tí, ktorí nemali záujem na akejkoľvek obnove, ktorí chceli všetko nechať zakonzervované, aby chrám zostal miestom zlata a striebra, a miestom rituálnych obetí v zdanlivo absolútnej poslušnosti Mojžišovmu zákonu. Vykročenie na novú cestu totiž vyžaduje duchovnú pružnosť, prežívanie Božej prítomnosti v dynamickom dialógu s Bohom, vyžaduje ochotu počúvať aktuálnu Božiu vôľu a uskutočňovať ju v každodenných rozhodnutiach. V prečítanej stati sú predstaviteľmi nedostatočnej duchovnej pohotovosti Saduceji, povestní svojím doslovným výkladom Písma a systematickým odmietaním všetkého, čo by súviselo s duchom, anjelmi a zmŕtvychvstaním. Ako takí sa nemohli nepostaviť proti kázaniu apoštolov podráždení Petrovými slovami o Ježišovi, ktorého oni zabili, no on žije. Tieto nepopierateľné a evidentné skutočnosti znamenali pre nich skutočnú dilemu: ak žije ten, koho oni pripravili o život, potom je to výzva priam provokatívna zmeniť spôsob života, a - čo je ešte ťažšie - zmeniť aj spôsob myslenia.

Ježišov dvojsečný meč sa zosobňuje v postave Petra a Jána, v ich nebojácnej odhodlanosti, v ich statočnej úprimnosti pri ohlasovaní pravdy. Čím viac ich chcú umlčať a paralyzovať uvrhnutím za mreže väzenia alebo do okov ustráchanej autocenzúry, tým autentickejšie ich slovo vyznieva. Je spečatené hĺbkou ich vnútorného presvedčenia, slobodou ich viery, čo možno najlepšie vyjadriť slovami svätého Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“. (Gal, 2, 20) To je nevyhnutný základ každej evanjelizácie a každého účinného apoštolátu. Ak sa ohlasovanie Božieho slova nemá zvrhnúť na nepresvedčivú propagandu, ak nemá upadnúť do sebastrednej rozcvičky asertívneho správania - potom musia byť ohlasovatelia do hĺbky srdca preniknutý Ježišovou prítomnosťou a odpútaný od seba samých. Už nežijú oni, ale v nich žije Kristus. Nie je to teda len otázka akéhosi statického intelektuálneho presvedčenia; to nie je otázkou prijatia pravdy na úrovni jej jednoduchého rozumového uznania, to je viera v aktuálne, živé a účinné pôsobenie Ježiša v nás a to v konkrétnych životných okolnostiach. Keď prvý mučeník svätý Štefan videl - naplnený Duchom podobne ako Peter - otvorené nebo, bol to pohľad do mystických výšok Božej existencie a bol to aj Boží dotyk, dotyk neba na zemi, dotyk Krista zaplavujúceho srdce muža odhodlaného položiť život za svojho Majstra. Súčasná moderná doba nie je veľmi odlišná od doby prvých kresťanov. Aj dnes existujú sofistikované pokusy umlčať Kristových učeníkov, aj dnes existujú mreže, ktoré majú paralyzovať všetkých, ktorí chcú ohlasovať Kristovo evanjelium. Doba médií, schopných do hĺbky ovplyvňovať a usmerňovať zmýšľanie sŕdc, vymyslela nové mreže: mreže predsudkov nabudených systematickým osočovaním a spochybňovaním Cirkvi a zosmiešňovaním viery. Už netreba dávať kresťanov do žalára, už stačí zatvrdiť srdcia, zatvrdiť ich prostredníctvom nactiutŕhania, ohovárok a osočení. „Budú vás pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť“ - predpovedal sám Ježiš – „tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt5, 11-12)

Lenže aj dnes, tak ako ten uzdravený muž pred Kajfášom a Annášom, stoja medzi nami ako dôkaz Božieho pôsobenia stovky a tisíce dospelých mužov a žien, rozhodnutých prijať krst a začať žiť zodpovedný duchovný život. Oni sú najsilnejším a neodškriepiteľným argumentom o živom Božom pôsobení cez slovo ohlasované aj dnes. Príbehy mnohých konvertitov sú fascinujúcou ukážkou božieho pôsobenia, ktoré nepozná prekážky a dotýka sa duší uprostred najnepredstaviteľnejších životných okolností. Ale spoločným menovateľom týchto obrátení bolo a zostáva, že viera je z počutia, že prvotný impulz prichádza v podobe slova, v podobe svedectva vypovedaného, napísaného, žitého v praxi. Keď Pán Ježiš povedal, nebojte sa, ja som s vami do skončenia sveta, zahrnul do tohto prísľubu rovnako apoštola Petra a Jána ako aj nás, ľudí žijúcich na prahu tretieho milénia.

Oratio

Pane Ježišu Kriste, ty si svojim učeníkom prisľúbil, že s nimi zostaneš až do konca sveta, pretože bez teba nemôžu nič urobiť. Vyznávame Ti aj my tu a teraz, že bez teba naozaj nič nezmôžeme, že bez tvojej pomoci nenaberieme skutočnú a vytrvalú odvahu priznať a priznávať sa k tebe bez ohľadu na mienku ľudí. Ty vidíš, koľkokrát sme ako Peter zapreli, že sme synmi a dcérami tvojej Cirkvi. Naplň preto aj nás svojím Svätým Duchom, Duchom rady a sily, aby sa náš život stal trvalým svedectvom o tvojej živej a účinnej prítomnosti v nás. Staň sa, prosíme, uholným kameňom nášho života, aby sme ho nestavali na piesku kompromisov, ale na tebe ako jedinečnej skalopevnej pravde. Pane Ježišu, odpusť nám naše viny, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.

Contemplatio

Pane, daj nám prežívať tvoju prítomnosť.