Homília bratislavského arcibiskupa metropolitu Stanislava Zvolenského počas svätej omše za zosnulého prezidenta Václava Havla, ktorá sa uskutočnila 23. decembra 2011 v Katedrále svätého Martina.
V evanjeliu, ktoré sme práve prečítali, sa Ježiš Kristus predstavuje ako „cesta, pravda a život“. Tieto tri slová možno chápať aj ako definíciu ľudského života: život – to je cesta v pravde. Život - to je pravda na ceste. Pravda, to je trvalý pevný orientačný bod uprostred pohybu, smerovania, kráčania. Kto je na ceste bez pravdy, je tulák. Kto kráča s pravdou, je pútnik. Pútnik je ten, koho kroky vedie jeho svedomie.
V roku 2009 sa na knižné pulty dostalo dielo pápeža Benedikta XVI. nazvané „Chváloreč na svedomie“. V nej Svätý Otec detailne analyzuje ľudské svedomie. Poukazuje na univerzálnu Pravdu, čo presahuje človeka a súčasne ho oslovuje v jeho najhlbšom jadre. Upozorňuje na skutočný význam slobody a na nebezpečenstvo do seba uzavretého subjektivizmu. „Svedomie“ - napísal Svätý Otec - „je vnímateľným imperatívom hlasu pravdy vo vnútri človeka; svedomie je prekonaním púheho subjektivizmu cez stretnutie ľudského vnútra s Pravdou - s Pravdou pochádzajúcou od Boha“.
Tieto slová zostávajú aktuálne nielen v dnešnej dobe všeobecného relativizmu, ale boli aktuálne aj v čase, keď sa komunistická moc snažila vyfabrikovať „človeka nového typu“, človeka závislého a nezávislého, nezávislého od univerzálnej pravdy, no o to závislejšieho - cez mechanizmy strachu - od nepravdy predkladanej ateizátormi totalitnej moci. Keď padla železná opona, každému realisticky uvažujúcemu človeku bolo jasné, že nastávajúci prechod bude bolieť, lebo ani kľúčikmi na námestiach neodzvonilo tomu, čo je kdesi hlboko v človeku: ochota vystriedať komunizmus konzumizmom; materializmus ideologický materializmom praktickým; ochota nechať sa ujarmiť namiesto diktátu štátostrany diktátom finančných a politických záujmov mocných tohto sveta. Aj tieto javy sú napokon tiež dôsledkom subjektivizácie pravdy, ktorú bez prepojenia na nemenný boží princíp pohltí momentálny osobný záujem. Preto bolo dôležité, že medzi protagonistami nežnej revolúcie boli osobnosti, ktoré pravdu a svedomie pokladali za veľmi cenné a posvätné hodnoty, ktorým treba podriadiť všetko rozhodovanie i konanie.
Začiatkom deväťdesiatych rokov stál na týchto miestach našej Katedrály svätého Martina muž, za ktorého je obetovaná táto svätá omša: prezident Václav Havel. Konal sa vtedy koncert od skladateľa Jozefa Haydna nazvaný Sedem posledných slov Ježiša Krista na kríži. Medzi viacerými prezidentmi predniesol jednu meditáciu aj Václav Havel. Je dnes priam symbolické, že meditoval o Ježišových slovách „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Doslova povedal:
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha... Jedno sa mi zdá byť isté: že naše Ja - pokiaľ sa mu ešte úplne nepodarilo potlačiť svoju orientáciu k Bytiu a celkom sa rozplynúť v pobyte - je zodpovedné len a len preto, že sa bytostne vzťahuje k Bytiu. K Bytiu ako k tomu, v čom cíti jedinú súvislosť, zmysel a akési nevyhnutne existujúce vysvetlenie všetkého jestvujúceho. Že sa k nemu vzťahuje a vzpína celou svojou bytosťou. Že počuje v sebe i okolo seba onen hlas, ktorým ho toto Bytie oslovuje a volá. Že v tomto hlase poznáva volanie svojho pôvodu i cieľa, svojej pravej príslušnosti i svojej pravej zodpovednosti. A že tento hlas berie zo všetkého najvážnejšie“.
Takže tu, medzi stenami tohto chrámu odznelo rozjímanie, ktoré pozoruhodne rezonovalo s vyššie spomenutými úvahami o ľudskom svedomí. O tom, že jeho hlas je hlasom bytosti s veľkým B, ktorému sa má všetko podriadiť. O tom, že tento vnútorný hlas je volaním o pôvode, zodpovednosti, pravej identite i konečnom cieli človeka. O tom, že človek sa na ňu bytostne orientuje a nachádza v nej zmysel i súvislostí všetkého jestvujúceho. O tom, aké nebezpečné je potlačiť v sebe tento hlas a rozplynúť sa v obyčajnom materiálnom pobyte...
Tajomnú bytosť s veľkým B nazval Václav Havel pri inej príležitosti tým, „kto má v rukách tajomný beh všetkých vecí“. Bolo to pri uvítaní Svätého Otca Jána Pavla II., ktorého nazval apoštolom duchovnosti v krajine zdevastovanej vyháňaním ducha. Hovoril vtedy o zázraku, ktorý videl v páde železnej opony i rôznych duchovných bariér.
Pražský arcibiskup Mons. Dominik Duka v deň smrti svojho bývalého spoluväzňa vydal svedectvo o tom, že spolu viedli dlhé duchovné rozhovory. Svedectvo o tom, že Václav Havel cez krst, eucharistiu a birmovanie patril do spoločenstva Cirkvi. Cirkvi, ktorá je mu vďačná za nadobudnutú slobodu bez preliatia krvi. Arcibiskup Duka vydal svedectvo aj o tom, že posledné úvahy medzi ním a prezidentom sa týkali TOHO, KTORÝ JE. Arcibiskup Duka vyjadril tiež presvedčenie, že jeho priateľ Václav ho už stretol.
Tieto myšlienky dnes - pred niekoľkými hodinami počas zádušnej omše v Prahe - pán arcibiskup Duka zopakoval. A s pohľadom na rakvu zosnulého dodal: „Nech ťa svätá Anežka odprevadí do kráľovstva, kde panuje ten, KTORÝ JE. Ten, o ktorom si v posledných týždňoch svojho života a pri našom poslednom stretnutí hovoril ako o našom pravom Bohu.“
Áno, náš pravý Boh sa ľuďom predstavil slovami JA SOM, KTORÝ SOM. V týchto slovách je istota a pokoj. Večnosť i prítomná sekunda. V týchto slovách je vyjadrená aj - všetko podmieňujúca - Božia prítomnosť. Prítomnosť Pána dejín, minulosti i budúcnosti. Václav Havel zomrel v dobe, keď sa budúcnosť javí neistá a Európa stojí v novom bode zlomu, na novej križovatke svojich dejín. Budú akútne potrebné osobnosti, vnímajúce hlas svedomia, svedomia otvoreného nadčasovej pravde.
Stojíme na prahu Vianoc, a reflexie o smrti akoby kontrastovali s duchom sviatočnej romantiky. No v skutočnosti nás majú sviatky - opakovane slávené koncom roka - upriamovať na vrcholný sviatok na konci nášho života. Lebo ak je náš život jeden veľký advent, potom naša smrť je našimi poslednými existenciálnymi Vianocami. Lebo Vianoce sú stretnutie s tým, ktorý JE: s Ježišom Kristom. Veď o ňom hovoríme, keď sa za našich zosnulých - a dnes aj za zomrelého Václava Havla - modlíme: nech odpočíva vo svätom pokoji. A SVETLO VEČNÉ nech im - nech mu - svieti!