Veľké znamenie: Žena odetá slnkom (Zjv 11,19; 12,1-14)

Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: Veľké znamenie: Žena odetá slnkom (Zjv 11,19;12,1-14) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. februára 2011.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43.3MB, 128kbps)

Modlitba

Láskavý Otče, ktorý nám v slovách Svätého Písma zjavuješ hĺbku svojej lásky a ponúkaš posilu i povzbudenie na našej ceste k tebe,
daj nám svojho Ducha Svätého,
aby otvoril naše srdcia i mysle pre správne chápanie toho, čo budeme počúvať,
a našu vôľu podnietil k odhodlaniu podľa toho aj žiť.
Prosíme ťa o to skrze Ježiša Krista, tvojho milovaného Syna a nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Dnešný deň, 2. február, ktorý je štyridsiatym dňom po slávnosti Narodenia Pána, Cirkev slávi sviatok Obetovania Pána. Sprítomňuje si tak biblickú udalosť prinesenia dieťaťa Ježiša do Pánovho chrámu v Jeruzaleme (porov. Lk 2,22-39). Evanjelista Lukáš, ktorý prináša vo svojom evanjeliu správu o tejto udalosti, uvádza i prorocké slová Simeona, ktoré predniesol z vnuknutia Ducha Svätého o Dieťati i jeho Matke Márii. Tento nábožný muž velebí Boha za to, že má možnosť vidieť uskutočňovanie spásy (porov. 2,29-32), ale aj Márii adresuje slová o tom, že Ježiš „je ustanovený [...] na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34). Nie každý prijme Ježiša, živé znamenie Božej blízkosti, nie každý mu správne porozumie.

Božie znamenie má zjavujúci charakter, ktorý odhaľuje na prvý pohľad skryté skutočnosti; dáva poznať ich skutočný význam. Svojou symbolickou povahou však rešpektuje slobodu človeka. Znamenie totiž podnecuje k hľadaniu posolstva, ktoré symboly predstavujú. Na našom dnešnom stretnutí chceme hľadať posolstvo „veľkého znamenia“, ktoré nám v 12. kapitole Knihy zjavenia predstavuje apoštol Ján: znamenia ženy odetej slnkom (porov. Zjv 12,1). S vnímavým srdcom sa najprv započúvajme do známeho textu 12. kapitoly, ktorý Cirkev číta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta).

Lectio

Zjv 11,19; 12,1-14
11,19A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy. A nastali blesky, burácanie, zemetrasenie a veľké krupobitie.

12,1 Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. 2 Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť.
3 A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; 4 jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí.
5 I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. 6 Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní.

7 Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, 8 ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi.
9 A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.
10 A počul som mohutný hlas volať v nebi:
„Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom. 11 Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť. 12 Preto radujte sa, nebesia, aj vy, čo v nich bývate. Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.“

13 Keď drak videl, že je zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. 14 Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla odletieť na púšť na svoje miesto, kde ju budú živiť čas a časy a pol času ďaleko od hada.

Kontext úryvku

Všimnime si najprv štruktúru textu. Možno ho rozdeliť na štyri časti:
(1) v poslednom verši 11. kapitoly zaznieva úvod do Božieho zjavenia, ktoré sa odohráva „v nebi“ (11,19);
(2) vzápätí sa opisujú dve znamenia vo vzájomnom protiklade – žena a drak, ktoré sa objavujú tiež „na nebi“ (12,1-6);
(3) podobne aj tretia časť začína „na nebi“, kde sa odohráva boj medzi Michalom a drakom, ktorý je nakoniec zvrhnutý „na zem“ (12,7-9). Výsledok tohto boja vysvetľuje spev víťazstva (12,10-12), ktorý rozprávanie prerušuje, aby ho okomentoval;
(4) posledné verše hovoria o pokračovaní boja draka proti žene „na zemi“ (12,13-14).

Jednotlivé scény veľmi živého obrazu, ktorý text vykresľuje, charakterizuje dynamický pohyb medzi nebom a zemou – v apokalyptickom vnímaní medzi tým, čo je hore, a tým, čo je dole. Ide o dôležitý moment, na ktorý autor upriamuje pozornosť opakovaným použitím výrazov „v nebi/na nebi“, „na zemi“ a „na púšť“. Zjavenie sa uskutočňuje „v nebi“ (11,19), kde sa ukazujú i dve znamenia (12,1.3), no ich zjav má dosah „na zem“, kam drak vrhá časť nebeských hviezd (12,4). Aj žena, ktorá bola ukázaná „na nebi“ uteká pred drakom „na púšť“, teda na zem. Dieťa je uchvátené „k Bohu a k jeho trónu“ (12,5), čiže sa rodí na zemi. Boj medzi Michalom a drakom „na nebi“ (12,7) sa završuje zvrhnutím draka „na zem“ (12,9). Tento pohyb medzi nebom a zemou zaznieva aj vo víťaznom speve „v nebi“ (12,10), keď sa v závere obracia na tých, čo sú na zemi (12,12). To, čo sa odohráva na zemi, je úzko späté s nebom; to, čo je na zemi, závisí od toho, čo sa uskutočnilo v nebi. Dejiny sa nerútia samovoľne do neznáma: ich výsledok predznamenal výsledok boja „v nebi“ (12,7-9).

Okrem úzkeho prepojenia toho, čo sa odohráva na nebi a na zemi, autor používaním rôznych slovesných časov akoby stieral aj vzdialenosť medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Udalosti akoby sa súčasne vynárali pred očami toho, kto hľadí na zjavenie. Vyrozprávané scény sa uskutočňujú v čase, no zároveň čas istým spôsobom presahujú. Všimnime si však jednotlivé obrazy a symboly podrobnejšie.

Otvorenie Božieho chrámu vo v. 19 kapitoly 11 vovádza do zjavenia najintímnejšieho vnútra Božej vôle: svedčí o tom poukaz na archu zmluvy, ktorá bola uchovávaná vo Svätyni svätých, najvnútornejšej časti chrámu, a bola symbolom Božej prítomnosti uprostred ľudu (Ex 25,8). „Blesky a burácanie“ (11,19), ktoré sa pri tej príležitosti objavujú, sú tradičnými znakmi Božej teofánie – zjavenia, napríklad i na hore Sinaj (porov. Ex 19,16). „Zemetrasenie a veľké krupobitie“ obraz dopĺňajú a zvýrazňujú jeho dôležitosť.

Znamenie, ktoré sa na začiatku 12. kapitoly ukazuje na nebi, je uvedené ako „veľké“ (12,1). Zaiste sa tým nemyslia jeho rozmery, ale význam. Ide o posolstvo z Božieho sveta (keďže sa ukazuje „na nebi“), ktoré má pre počúvajúcich na zemi podstatný význam. Ako znamenie poukazuje na čosi viac, než čo konkrétne opisuje. Preto je potrebné vnímať ho pozorne. Znamením je postava ženy. V Starom zákone, z ktorého autor Zjavenia čerpá obrazy, symbol ženy v perspektíve vzťahu k Bohu predstavuje spoločenstvo Božieho ľudu. Často sa hovorí o manželskom vzťahu Boha a jeho ľudu, spečatenom zmluvou (ktorá bola naznačená vo výraze „archa jeho zmluvy“ v 11,19). Komunita veriacich v tomto obraze spoznáva teda i seba samu ako Boží ľud, ktorý má svoje korene v dejinách Izraela.

Žena, symbol Božieho ľudu, spoločenstva Cirkvi, je určená troma nebeskými prvkami – slnko, mesiac, hviezdy, ktoré zvyčajne nevystupujú spoločne. Ich vzájomné spojenie naznačuje myšlienku nového stvorenia. Zaodiatie slnkom je ozvenou slov proroka Izaiáša o novom Jeruzaleme, ktorý volá: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti [...] ako nevestu okrášlenú šperkami“ (61,10; porov. 52,1; 60,1.19). Na rovine presahujúcej pozemskú skutočnosť obraz vyjadruje zvláštne Božie zaľúbenie a starostlivosť. Kým slnko pripomína krásu a jas Boha samotného, obraz mesiaca, ktorý je pod nohami ženy, pripomína čas človeka – striedanie mesiacov a období. Jeho umiestnenie „pod nohami“ značí podriadenosť. Žena vládne nad súslednosťou času, je nad ľudským dianím, ktoré sa v striedaní času uskutočňuje. Tak aj Boží ľud na zemi žije v čase, no nepodlieha mu: presahuje ho. Veniec z dvanástich hviezd ako symbol dosiahnutej odmeny nesie eschatologický nádych: poukazuje na zavŕšenie času. Ako koruna na hlave pripomína kráľovskú hodnosť. Žena je slávna a kráľovná, pretože Boh ju osvetľuje a robí slávnou. Hviezd je dvanásť, čo odkazuje na 12 kmeňov Izraela i na 12 apoštolov, základ Cirkvi. Pri zavŕšení sa obe skupiny, izraelské kmene i apoštoli, prelínajú a vytvárajú jediný Boží ľud.

V 2. verši sa perspektíva mení a pohľad sa sústreďuje na bolesti ťažkého a namáhavého pôrodu ženy. Náhly prechod z neba na zem hovorí o tom, že nebeské znamenie sa stáva dejinným. Pôrodné bolesti pripomínajú materstvo Božieho ľudu, ktorý v Knihe proroka Izaiáša volá: „Ako ťarchavá žena, keď sa blíži k pôrodu, zvíja sa a volá v bolestiach, tak sme boli my, Pane, pred tebou“ (Iz 26,17). Boží ľud žije ťažké časy očakávania naplnenia spásy. Je nasmerovaný k udalosti zrodu čohosi, čo zatiaľ zostáva otvorené.

Pozornosť sa medzitým sústreďuje na iné znamenie, ktorým je „veľký ohnivý drak“ (12,3). Je to morská obluda, symbol temných síl chaosu, ktoré Boh poráža. O niečo neskôr sa výslovne hovorí, že je to „ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet“ (12,9; porov. Gn 3). Toto znamenie sa neoznačuje ako „veľké“, hoci sa zdá mocnejšie a veľkolepejšie ako znamenie ženy. Je umiestnené v nebi, aby bolo zrejmé, že ide o koreň zla, ktoré sa vo svojej mnohorakej dejinnej forme usiluje prekážať Božiemu plánu na zemi. Ohnivočervená farba pripomína postavu jazdca zo 6. kapitoly (porov. Zjv 6,4), ktorý predstavoval vojnu, a naznačuje tak ničivý charakter diabla. Sedem hláv je obrazom úplnosti – drak je maximálnym vyjadrením zla. Diadémy sú typické znaky vládcu. Zlo je však vo svojej vláde ohraničené: rohy, symbol moci na jeho hlavách, majú limitovaný počet. Moc draka je teda veľká a vzbudzuje strach, no nie je neobmedzená. Takou je iba moc Boha.

Obraz zvrhnutia hviezd na zem (12,4a) vyjadruje zvrátenosť zla, ktoré chce obrátiť naruby poriadok stanovený Bohom (miesto hviezd je totiž na nebi). Diabol sa chce postaviť na Božie miesto, a zdá sa, že sa mu to čiastočne darí. Podľa vízie Daniela (porov. Dan 8,10.24) zmietnutie časti hviezd označuje prenasledovania, ktoré zapríčinia odpad menej pevných – obraz tak môže naznačovať čiastočnú úspešnosť zvodov Satana, ktorý svojimi nástrahami oberie niektorých veriacich o nebeský príbytok. V obraze však možno vnímať aj odkaz na odpadnutie (apostáziu) anjelov, ktorých Satan strhol so sebou.

Dve znamenia, žena a drak, sú postavené tvárou v tvár (12,4b). Situácia priam zaráža svojou disproporciou – veľký drak stojí pred ženou ponorenou v bolestiach, aby zhltol dieťa, ktoré má porodiť. Toto je moment, ktorý ale najväčšmi charakterizuje draka, lebo jeho protivníkom je predovšetkým dieťa. Z nasledujúceho opisu (12,5) niet pochýb, že dieťaťom, o ktorom je reč, je Mesiáš (porov. Ž 2,9). Komunita Božieho ľudu je pozvaná prinášať na svet Krista v situácii, ktorá sa podobá situácii pôrodu ženy v ohrození. Ide o obraz, ktorý používa aj apoštol Pavol v Liste Galaťanom, keď prirovnáva stvárňovanie Krista k pôrodným bolestiam. Píše: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). Komunita nesie v sebe Krista, ktorého má komunikovať, darovať iným. Proces sa uskutočňuje uprostred veľkých ťažkostí, ktoré však nedokážu zahatiť toto úsilie.

Je zaujímavé a na prvý pohľad nečakané vyjadrenie príbehu Dieťaťa-Mesiáša v dvoch bodoch: zrodení a následnom uchvátení k Bohu. Zostáva centrálna udalosť kríža opomenutá? Nie. Kontext ťažkostí a bolestí pôrodu ako i nepriateľský postoj diabla naznačuje, že obraz zrodenia sa vzťahuje na mesiášske narodenie skrze utrpenie a kríž (porov. Jn 16,19-22) vo veľkonočné ráno. Následné uchvátenie k Bohu je nanebovstúpenie, ktoré zjavuje zmysel vzkriesenia a završuje víťazstvo nad drakom. Od tohto momentu možno sledovať zvyšok dejín – ktoré sa ešte odohrávajú – vo svetle ich naplnenia. Žena, ktorá je ešte v nebezpečenstve, uniká na púšť, do chráneného priestoru, miesta, ktoré jej pripravil Boh (12,6). Takže i ona je zachránená.

V prvej scéne (12,1-6) je už prakticky povedané všetko. Povedané, no dejinne ešte nie rozvinuté. Autor Knihy zjavenia približuje dejiny od ich naplnenia. Boj Michala s drakom (12,7-9) znova pripomína dva postoje pred Bohom: postoj satana, ktorý chce zaujať Božie miesto (ako had v Gn 3,5), a postoj toho, kto ohlasuje, že jedine Boh Izraela je Bohom (hebrejské meno „Michael“ vyjadruje odkaz „Kto je ako Boh?“). Víťazstvo Michala, ktorý je strážcom Božieho ľudu (porov. Dan 10,13.21; 12,1), sa uskutočňuje v moci veľkonočného víťazstva Krista, ako pripomenie mohutný spev v nebi (porov. 12,11). Víťazstvo nad drakom je úplné a definitívne víťazstvo, čo zdôrazňuje trojnásobné zopakovanie výrazu „bol zvrhnutý“ (12,9.10). Satan je už porazený – ako zaznieva aj z Ježišových úst v evanjeliu: „Videl som satana padať z neba ako blesk“ (Lk 10,18) a: „Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von“ (Jn 12,31). V dejinách však ešte členovia Božieho ľudu musia so Satanom zápasiť.

Hymnus formulovaný vo veršoch 10-12 pripomína, že na víťazstve majú účasť i veriaci, a to „pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva“ (12,11). Veriaci víťazia nad satanom účasťou na Kristovom víťazstve; a naopak, Kristovo víťazstvo sa sprítomňuje a stáva sa účinným vo víťazstve čiže mučeníctve/svedectve jeho nasledovníkov (porov. 7,14).

Záverečná scéna (12,13-14) rozvíja to, čo už bolo naznačené vo verši 6. Žena, obraz Božieho ľudu, zakúša Božiu pomoc, aby mohla utiecť na púšť. Obraz krídiel veľkého orla (12,14) hovorí o mocnej Božej ochrane, ktorá viedla už Izraelitov po púšti (porov. Ex 19,4; Dt 32,11) – ako i neskôr pripomína prorok Izaiáš: „Tí, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly...“ (Iz 40,31). Púšť je miestom, kde Izrael pri vyjdení z Egypta zakúsil pokušenie ale ešte viac Božiu vernosť a ochranu. Víťazstvo nad zlom je isté, no cesta k jeho dosiahnutiu vedie cez púšť – t.j. cez skúsenosť úplnej dôvery v Božiu moc. Postaranie o živobytie pre ženu (12,14) pripomína to, ako Boh na púšti živil svoj ľud mannou (porov. Ex 16; podobne bol živený na púšti i Eliáš, utekajúci pred Jezabel, porov. 1Kr 19,1-8). Časový údaj „čas, [dva] časy a pol času“ dáva dovedna tri a pol roka, tak ako i súčet 1.260 dní spomenutých vo verši 6. Tri a pol je polovica zo siedmich. Ak sedem je plnosť, polovica znamená čiastočnosť. Čas skúšky a pokušenia je teda ohraničený. Je to symbolický čas, v ktorom žije Boží ľud v období od Kristovej Veľkej noci po zavŕšenie v sláve.

Meditatio

Text, ktorý zaznel, obsahuje mnoho obrazov s bohatým posolstvom. Skúsme sa však zamerať na podnety plynúce z dvoch znamení: ženy a draka.

V znamení ženy Cirkev okrem seba samej rozpoznáva predovšetkým Máriu, Matku Ježiša Krista. Liturgické použitie tohto textu na sviatok Nanebovzatia Panny Márie je toho svedkom. Impulz k tejto identifikácii dáva jej dvojnásobné oslovenie „žena“ v Jánovom evanjeliu (na svadbe v Káne, porov. Jn 2,3-4, a pod krížom na Kalvárii, porov. Jn 19,25-27). Potom sú to i slová anjela pri zvestovaní, keď Máriu oslovuje: „milostiplná“ (Lk 1,28), čo značí mimoriadne zahrnutá Božou láskavosťou – teda ako „žena odetá slnkom“ (12,1). Svojím zvolaním v speve Magnifikat „blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,40) ona sama naznačuje, že Božia milosť, ktorá v nej a cez ňu pôsobí, presahuje prítomný čas – tak ako mesiac pod nohami ženy hovorí o presahovaní ľudského času. A dvanásť hviezd ako dvanásť apoštolov pripomína Máriu v ich kruhu v očakávaní Ducha Svätého (porov. Sk 1,14). Pôrodné bolesti ženy z Knihy zjavenia neoznačujú Máriin pôrod v Betleheme – ale sprevádzajú jej materstvo v duchu slov Simeona: „On je [hovorí o dieťati Ježišovi] ustanovený... na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2,34-35). Tá bolesť pôrodu sa završuje na Kalvárii, keď sa pod krížom stáva z Ježišovho poverenia Matkou Cirkvi (porov. Jn 19,25-27). Obdobie pobytu na púšti môže naznačovať jej osobnú cestu dozrievania, ktorou prešla počas Ježišovho verejného života. Mária teda okrem fyzického materstva Ježiša dostáva poslanie duchovného materstva vzhľadom na Ježišových učeníkov. Je to úloha napomáhať vzrastaniu Kristovej prítomnosti v nich. Komunita Božieho ľudu, Cirkev, teda právom vidí svoj dokonalý obraz v Márii.

Veľmi zreteľne tento mariologický rozmer znamenia ženy načrtáva i Ján Pavol II. v závere svojej encykliky Evangelium vitae. Citujúc prvý verš 12. kapitoly Knihy zjavenia píše: „...v tomto znamení Cirkev nachádza obraz vlastného tajomstva: hoci je ponorená do dejín, uvedomuje si, že ich presahuje, nakoľko na zemi tvorí ,zárodok a počiatok‘ Božieho kráľovstva (porov. LG 5). Plné a príkladné uskutočnenie tohto tajomstva nachádza Cirkev v Márii. Ona je tou ženou plnou slávy, v ktorej sa Boží zámer mohol uskutočniť najdokonalejším spôsobom“ (EV 103). A súčasný pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich príhovorov dodáva: „Ona [Mária] je znamením víťazstva lásky, dobra a Boha, ktorý dáva nášmu svetu nádej, ktorú tak potrebuje“ (príhovor v Lurdoch, 13.9.2008). V Márii môžeme kontemplovať ako sa toto Kristovo víťazstvo má naplniť i na nás samých.

K pohľadu upriamenému hore povzbudzuje i sám Ježiš, keď hovorí o úzkostiach a zmätku eschatologických udalostí: „...keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). Čas od Kristovho nanebovstúpenia je eschatologický čas, v ktorom sme konfrontovaní s druhým znamením (porov. 12,3). Jeho tajomné označenie „drak“ dostáva v texte Knihy zjavenia svoju špecifikáciu (12,9): „starý had“, čo je odkaz na pokušiteľa z rajskej záhrady Edenu (porov. Gn 3,1), ďalej „diabol“ čiže ten, ktorý rozdeľuje, usiluje sa človeka „oddeliť“ od Boha, a ešte „satan“ – žalobca, protivník, ktorý odvádza od Božej cesty.

Už Boží ľud Starého zákona vnímal jeho ničivú moc v konaní konkrétnych postáv: babylonského kráľa Nabuchodonozora (porov. Jer 51,34), či egyptského faraóna (porov. Ž 74,13-14). Podobne i Cirkev v dejinách opakovane čelí prenasledovaniam, ktoré sa usilujú zničiť ju a prekaziť jej svedectvo o Kristovi. Dnešná doba, ako ju môžeme vnímať zo smutných správ z rôznych častí sveta, žiaľ, nie je výnimkou. Platia slová pápeža Benedikta XVI., ktorý v jednej zo svojich homílií, meditujúc nad obrazom draka z Knihy zjavenia, pripomenul rôzne protikresťanské diktatúry histórie. Po zmienke totalitných systémov minulého storočia dodal: „I dnes jestvuje tento drak v nových, odlišných spôsoboch. Jestvuje vo formách materialistických ideológií, ktoré nám hovoria: je absurdné myslieť na Boha; je absurdné zachovávať Božie prikázania; to patrí do minulosti. Oplatí sa žiť len pre život samotný. Vziať si v tejto krátkej chvíli života čo možno najviac. Oplatí sa iba konzum, egoizmus, zábava. To je život... A znova sa zdá absurdné, priam nemožné postaviť sa proti tejto dominantnej mentalite, s celou je mediálnou a propagandistickou silou. [...] Aj teraz sa tento drak zdá neporaziteľný, no aj teraz zostáva pravdou, že Boh je mocnejší ako drak, že láska víťazí a nie egoizmus“ (homília z 15.8.2007).

Zlo diablových nástrah nemožno prehliadať, ale ani sa ním nechať odradiť, či zastrašiť. Lebo hoci zápas na zemi ešte prebieha, jeho výsledok je už stanovený! Baránkova krv vyliata na kríži už zabezpečila víťazstvo. Zostávajú aktuálne Ježišove slová, adresované učeníkom pri Poslednej večeri: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33). Svedectvo o Kristovi môže ústiť do mučeníctva, no vo veľkonočnej perspektíve práve táto strata je cestou k získaniu života (porov. Mk 8,35; Jn 12,25).

V danej situácii sa modelom pre život komunity Božieho ľudu i dnes stáva putovanie púšťou, základná skúsenosť Izraela i skúsenosť „ženy“ z Knihy zjavenia. Priestor púšte, kde niet vonkajších opôr a kde neraz doliehajú pokušenia myslieť si, že Boh na nás zabudol, je privilegovaným miestom formovania k dôvere. Tak ako Boh na púšti živil ženu (porov. 12,6.14), živil mannou a svojím slovom aj Izrael (porov. Ex 16; Dt 8,3), keď putoval do zasľúbenej krajiny. A Boh sa stará, aby jeho ľud nezahynul ani dnes. Znamením jeho blízkosti a starostlivosti je nová manna, Eucharistia, chlieb života (porov. Jn 6,25-58), ktorý sýti duchovný hlad, a voda „z duchovnej skaly“, ktorou je Kristus (1Kor 10,4). On a jeho slovo, živé a účinné, tíši vnútorný smäd človeka.

Oratio

Slnečnou žiarou, Panna, ovenčená,
dvanásť hviezd skvie sa vôkol tvojej hlavy,
za podnož mesiac máš a z krásnej tvári
neha ti žiari.
Smrť si premohla, skrotila si peklo
a za nás prosíš svojho Syna, Krista,
Kráľovná mocná, ktorej sa zem korí
aj rajské zbory.
Ochraňuj nás i našu vieru v Boha,
vzdialených navráť k otcovskému domu,
tých, čo pokrýva tôňa smrti, prebuď,
pozdvihni k nebu.
Vinníkom vypros milosť odpustenia,
ujmi sa tých, čo plačú, trpia, biedia,
vypočuj vrúcne, úzkostlivé hlasy,
ty nádej spásy.
Trojici svätej nech sa vzdáva chvála,
že vencom slávy zdobí teba, Panna,
že nám za matku darovala teba,
Kráľovnú neba.

Contemplatio

Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného.

(porov. Zjv 12,10)