„Stojím pri dverách a klopem“ (Zjv 3,1-6.14-22)

Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: „Stojím pri dverách a klopem“ (Zjv 3,1-6.14-22) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. októbra 2010.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (46MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Otče, pôvodca života a darca nádeje,
urob naše srdcia vnímavými na hlas tvojho Slova,
aby boli ochotné to, čo počúvajú, prijať a uvádzať do života;
tvoj Duch Svätý nech je naším sprievodcom pri poznávaní pravdy, ktorá odkrýva i bolestné miesta nášho vnútra,
a tvoja milosť nech nám pomáha na ceste obrátenia.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Mesiac október je tradične mariánskym mesiacom – zajtrajšia spomienka Ružencovej Panny Márie (7.10.) nám to aktuálne pripomína. Je to však aj mesiac misií, alebo lepšie povedané mesiac, ktorý poukazuje na misijný rozmer Cirkvi. Každoročne sa tretia októbrová nedeľa slávi ako „misijná nedeľa“. No a tento rok je október v našom meste zvláštnym spôsobom misijný, keďže už o niekoľko dní sa rozbehnú celomestské misie.

Súčasťou bezprostrednej prípravy na ne môže byť i dnešné Lectio divina, nakoľko nám umožní nahliadnuť do jednej z foriem misií v prvotnej Cirkvi. V prvej časti Knihy zjavenia, nad ktorou sa počas tohto roka zamýšľame, sa totiž nachádza sedem listov adresovaných siedmim cirkvám v Malej Ázii. Je to akoby sedem krátkych Ježišových kázní, ktoré na jeho príkaz píše Ján cirkevným spoločenstvám, aby usmernil ich život správnym smerom, upozornil na nedostatky a povzbudil vo viere. My si teraz vypočujeme dve z týchto posolstiev: budeme sa venovať piatemu listu, určenému cirkvi v Sardách, a siedmemu listu, poslanému cirkvi v Laodicei.

Lectio

Zjv 3,1-6.14-22
1 Anjelovi sardskej cirkvi napíš:
Toto hovorí Ten, čo má sedem Božích duchov a sedem hviezd:
Poznám tvoje skutky; že máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy.
2Bdej a posilňuj, čo ešte ostalo, a už malo zomrieť. Lebo tvoje skutky nenachádzam dokonalé pred mojím Bohom.
3 Preto si spomeň, ako si prijal a počul, zachovávaj to a rob pokánie. Lebo ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej, a ani nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba.
4 Ale máš v Sardách zopár ľudí, ktorí si nepoškvrnili odev. Tí budú so mnou chodiť v bielom, lebo sú toho hodni.
5 Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi.
6 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
14 A anjelovi laodicejskej cirkvi napíš:
Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia:
15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci.
Kiež by si bol studený alebo horúci! 16 Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.
17 Lebo hovoríš: „Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič“ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.
18Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl. 19 Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.
20 Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.
21 Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne.
22 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

Kontext úryvku

Zazneli dva z listov adresovaných „siedmim cirkvám“ (Zjv 1,11), čiže cirkevným spoločenstvám v siedmich mestách Malej Ázie, v blízkosti Efezu. Poradie týchto listov naznačuje akýsi okruh, ktorý mohol absolvovať posol nesúci listy. Oveľa dôležitejšie je ale uvedomiť si, že v Knihe Zjavenia, tak bohatej na symboly, číslo sedem hovorí o plnosti, teda úplnosti celej Cirkvi, zastúpenej konkrétnymi siedmimi komunitami. Posolstvo, ktoré zaznieva, vychádza síce zo situácie daných miestnych cirkví, ale je určené pre celú Cirkev, v každom čase.

Ide o jediné posolstvo Ježiša Krista (porov. 1,9-20), ktoré zaznačil jeho služobník Ján (porov. 1,1), a vyjadril ho v siedmich menších, vzájomne prepojených posolstvách. Ako dosvedčuje samotný autor Ján, tieto slová píše na výslovný príkaz Syna človeka – vo verši 19 prvej kapitoly čítame, ako mu Ježiš hovorí: „Napíš teda, čo si videl: čo je a čo sa má stať potom“. Teda je to Ježišov hlas, ktorý v týchto listoch zaznieva v prvej osobe. Dotýka sa aktuálnej situácie v spoločenstve veriacich, toho, „čo je“, čiže čo sa práve u nich odohráva, aby ich napomenul, vystríhal i očistil mocou svojho slova (porov. 1,16).

Uvedené dva listy, tak ako i zvyšných päť, zachovávajú podobnú štruktúru, ktorú možno zhrnúť do siedmych bodov: vo všetkých listoch je určený adresát, a predstaví sa ten, kto posolstvo odovzdáva, čiže Kristus. V piatich listoch zaznie chvála komunity v podobe kladného súdu, ktorý chýba v dvoch práve prečítaných listoch. Kristus zasa v piatich listoch vysloví kritický úsudok nad konaním danej cirkvi (kritický súd chýba v druhom liste smyrnianskej a v šiestom liste určenom filadelfskej cirkvi). Vo všetkých listoch zaznie pomerne obsiahle špecifické usmernenie. V závere listov sa vzájomne striedajú dva body: prísľub daru pre víťaza a výzva načúvať Duchu, ktorý hovorí cez Krista cirkvám. Všimnime si teraz jednotlivé body listov podrobnejšie.

Každý z listov otvára určenie adresáta. Je ním anjel konkrétnej cirkvi. Na prvý pohľad trochu netypický adresát. Niektorí sa domnievajú, že títo anjeli predstavujú biskupov, ktorí stoja na čele jednotlivých komunít a sú za ne zodpovední. Anjeli však môžu byť i obrazom celého veriaceho spoločenstva v danom meste. V závere prvej kapitoly, nad ktorou sme uvažovali na minulom stretnutí, sa nachádza obraz Krista so siedmimi hviezdami v pravici, uprostred siedmich svietnikov. A je tam i vysvetlenie: „...sedem hviezd sú anjeli siedmich cirkví a sedem svietnikov je sedem cirkví“ (1,20). Každé cirkevné spoločenstvo má dvojaký rozmer: nachádza sa na zemi (ako svietnik), ale súčasne patrí do nového, nebeského sveta (ako hviezdy či anjeli). Na to nesmie komunita zabúdať, že totiž jej cieľom je definitívne spoločenstvo s Bohom. Každé z usmernení, ktoré v posolstvách zaznieva, sa usiluje veriacim jednotlivých cirkví tento eschatologický rozmer pripomenúť.

Po adresátovi nasleduje v listoch to, čo by sme mohli nazvať predstavenie sa Ježiša. „Toto hovorí Ten, čo má sedem Božích duchov...“ prikazuje Ježiš Jánovi, aby napísal v liste do cirkvi v Sardách (3,1). Výraz „toto hovorí Ten, čo...“ tu pripomína autorizáciu prorockých výrokov zo Starého zákona: „Toto hovorí Pán“ zaznieva často v spisoch prorokov (porov. Iz 7,7; 37,6; Jer 2,2 atď.). Je to tzv. formula posla. Ježišovi dal zjavenie Boh. V listoch Apokalypsy sa takto zdôrazňuje, že ide o slová potvrdené autoritou Božieho Syna. Mnohé z mien či titulov, pod ktorými sa Ježiš predstavuje, už zazneli v úvodnom zjavení (porov. Zjv 1,12-18). Niektoré sú však netradičné. V liste laodicejskej cirkvi čítame „Toto hovorí Amen“ (3,14). Ide o jedinečný atribút Krista. Pripomína Boží titul, ktorý možno nájsť v Knihe proroka Izaiáša (65,16), kde sa dva krát hovorí o Bohu-Amen [v slovenskom preklade „verný Boh“]. Toto „amen“ – tak ako v liturgii ním vyjadrujeme súhlas – značí, že Ježiš Kristus je definitívnym potvrdením Božej vernosti, svedectvom o platnosti jeho prísľubov, ktoré naplno uskutočňuje. On, náš Pán, je skutočne „Amen, verný a pravdivý Svedok“ (Zjv 3,14) Božej lásky k ľuďom.

Slovom „poznám“ otvára Ježiš v listoch kladné hodnotenie ale aj kritické hodnotenie postojov a života veriacich v jednotlivých komunitách. Použité grécke sloveso oida vyjadruje poznanie, ktoré sa dotýka vnútra. „Pane, ty vieš [poznáš] všetko...“ hovorí Peter Ježišovi pri trojnásobnom potvrdení svojej lásky k nemu na brehu Galilejského jazera (Jn 21,17). „Poznám tvoje skutky...“ (3,1.15) zaznieva zas z Ježišových úst v listoch do Sárd a Laodicey.

Toto poznanie je vzápätí vyjavené: „...máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy“ vyčíta Ježiš sardskej cirkvi (3,1). Ide o veľmi prísny súd, ktorý sa samozrejme dotýka duchovného života a smrti. Zdá sa, že navonok prekvitajúce spoločenstvo veriacich v prosperujúcom meste Sardy upadlo do určitej herézy, alebo pristúpilo na kompromisy s kultom cisára, ktorý bol v meste rozšírený, a nachádzalo sa tak na pokraji duchovnej smrti. Týmto smerom nás orientuje následná zmienka vo verši 4 o zopár ľuďoch, ktorí „si nepoškvrnili odev“. Výraz „poškvrniť si odev“ sa totiž vzťahuje na modloslužbu (porov. 14,4).

Hroziaca duchovná smrť však nie je neodvratná. Ježiš ukazuje, že návrat k životu je možný prostredníctvom bdenia a posilňovania toho, „čo ešte ostalo“ (3,2). Je to bdelosť založená na poslušnosti jeho slovu a úsilí o obnovenú vernosť. „Preto si spomeň, ako si prijal a počul...“ (3,3) pokračuje výzva. Spoločenstvo veriacich sa prebudí k životu, ak sa vráti k počiatkom svojej viery, keď s otvoreným srdcom prijalo slovo evanjelia. Rovnaký výraz „rozpomenutia sa“ používa sv. biskup Cyprián vzhľadom na návrat tých, čo počas Déciovho prenasledovania zapreli svoju vieru. Príkaz „zachovávaj“ (3,3) je formulovaný v prítomnom čase, čím poukazuje na trvalú aktuálnosť úsilia o vernosť. „Lebo ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej...“ pokračuje upozornenie (3,3). Obraz nám pripomína Ježišovo podobenstvo o hospodárovi, ktorý keby „vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel“ (Mt 24,43). No veriacim v Sardách mohol živo pripomínať aj udalosti z ich vlastnej histórie. Ich mesta sa viac krát prekvapivo zmocnili nepriatelia. A v r. 17 po Kr. zničilo značnú časť Sárd a okolia nečakané zemetrasenie, ktoré prišlo v noci. Kristov príchod môže nastať tiež kedykoľvek. Aby neznamenal odsúdenie, je potrebné bdieť a konať pokánie.

Napomenutie potom strieda prísľub: „Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života“ (Zjv 3,5). Dar pre verných je vyjadrený dvoma obrazmi. Prvý obraz, „biele rúcho“, pripomína udalosť premenenia Pána na vrchu, kde sa Ježiš ukázal vybraným učeníkom v žiarivo bielom odeve (porov. Mt 17,1-8 par.), aby im vopred ukázal, že jeho cesta neskončí utrpením a smrťou, ale vzkriesením. Aj v Knihe zjavenia je biele rúcho symbolom zmŕtvychvstania a oslávenia v spoločenstve svätých (porov. Zjv 6,11; 7,9). Druhý obraz, „kniha života“, do ktorej je vpísané meno človeka, vychádza zo starozákonného pozadia (porov. Ez 13,9; Ž 69,29) a znázorňuje prísľub účasti na spoločenstve života vo večnosti. Slová Ježiša „...vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi“ (Zjv 3,5) toto spoločenstvo života v Božej prítomnosti naznačujú a súčasne sú ozvenou výroku z evanjelia: „Každého, kto mňa vyzná pre ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32). Pán sa prizná k tým, čo sa neboja priznať sa k nemu.

Prejdime však k situácii v cirkvi v Laodicey, prosperujúcom meste v údolí rieky Lykus na východ od Efezu. V liste adresovanom anjelovi tejto cirkvi Ježiš vyčíta spoločenstvu vlažnosť (porov. Zjv 3,15). Výrazy „horúci“ a „studený“ sa v krátkom slede niekoľko krát opakujú. Pre veriacich v Laodicey mohli pripomínať na jednej strane termálne pramene susedného mesta Hierapolis či na strane druhej horské pramene chladnej vody, ktoré boli už v tom čase potrubím privádzané do mesta. Kým však voda prišla do mesta, bola vlažná. Výčitka laodicejským kresťanom smeruje k ich nevýraznému prežívaniu viery a ľahkým kompromisom s pohanským okolím. Polovičatá viera je však falošná. Od kresťana, ktorý uveril v Krista, sa vyžadujú jasné postoje, a nie ústupky, ktoré zabezpečujú nerušenú bezstarostnosť.

„Lebo hovoríš: ,Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‘ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý“ (3,17) – takto pokračujú slová napomenutia. Narážajú zrejme na hrdý postoj Laodicejčanov, ktorí okrem výhodnej pozície mesta pri významnej obchodnej ceste profitovali z produkcie čiernej vlny a medicínskeho prostriedku na oči. No sebestačnosť komunity na materiálnej rovine stojí v kontraste s vnútorným nedostatkom v tom, čo je skutočne dôležité. Spoločenstvo žije v sebaklame, keď si myslí, že „má“, a pritom nemá to podstatné.

Ježiš odkrýva toto falošné uspokojenie – a súčasne naň ponúka prostriedok: „Radím ti...“ (3,18). Jeho rada sa dotýka troch artiklov každodenného obchodovania v Laodicey, pričom im dáva duchovný obsah. Vzhľadom na „chudobu“ cirkvi hovorí o zlate. Skúška ohňom, ktorú pritom spomína, slúžila na overenie čistoty zlata. Pre materiálne bohaté spoločenstvo je ponukou úprimného vzťahu s Bohom, nefalšovanej viery, ktorá je tým pravým obohatením. Vzhľadom na „nahotu“ spomína biele rúcho, ktoré ju dokáže zakryť. Ide o odkaz na dar spásy, ktorý sa uskutočňuje vo vzťahu vzájomnej lásky (porov. Ez 16,6-8). Belosť rúcha, znak nadprirodzenosti, je pritom v kontraste s čiernou vlnou, typickou pre obchodovanie Laodicejčanov. No a vzhľadom na duchovnú „slepotu“ ponúka „masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl“ (3,18). V meste známom očnou medicínou je kresťanské spoločenstvo paradoxne zaslepené konzumizmom a neschopnosťou správne rozlišovať. Liekom na jeho oči nie je nič iné ako samotný Kristus a jeho slovo. On sám v evanjeliu povedal: „...prišiel som ...aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Jn 9,39).

Obnova dôverného vzťahu s Kristom vedie k horlivosti a pokániu (Zjv 3,19) ako opaku vlažnosti. Ježiš teda apeluje na duchovne vlažných Laodicejčanov, aby mu poslušnosťou jeho slovu umožnili prebývať v ich strede: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3,20).

Jednotlivé listy, tak do Sárd ako i do Laodicey, vyúsťujú v závere do rovnakej výzvy: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (3,6.22). Znie to ako refrén a zároveň kľúč k čítaniu týchto listov. Predovšetkým ide o pozvanie k hlbšej reflexii, pretože posolstvo nie je bezprostredne pochopiteľné. Podobne vyzýva Ježiš v evanjeliách, keď hovorí v podobenstvách: „Kto má uši, nech počúva“ (Mt 13,9.43; Mk 4,9.23 ai.). Ale výzva poukazuje i na to, že to, čo je napísané pre cirkev v jednom meste, má význam aj pre ostatné – lebo v týchto slovách Duch Ježiša Krista nehovorí len miestnej cirkvi, ale „cirkvám“, čiže celej Cirkvi.

Meditatio

Čo chce povedať Duch nám, našej (bratislavskej) cirkvi dnes? Určite by nám mal čo vyčítať. Keďže pozná naše skutky, možno by nám miestami vyčítal vlažnosť tak ako Laodicejčanom a azda niekedy i hrozbu reálnej duchovnej smrti ako veriacim v Sardách. Popri výčitke, ktorá má za cieľ upozorniť na nedostatky a pomenovať ich, však Ježiš cez Ducha a slovo ponúka aj usmernenie ako napraviť vlastnú cestu. A tak sa teraz zamerajme na niektoré impulzy, ktoré by nás mohli viesť k autentickejšiemu prežívaniu našej viery.

Titul „Amen“, ktorým sa Ježiš predstavuje v liste do Sárd, je, ako už bolo povedané, pomerne netradičný. Súčasne nám je ale veľmi blízky. Ide o hebrejské slovo, ktoré možno preložiť ako „pravdivý, verný“. Toto slovo zaznieva aj z Ježišových úst pri dôležitých výrokoch ako potvrdenie ich pravdivosti a váhy: „Amen, amen, hovorím vám...“ čítame viac krát v Evanjeliu podľa Jána (1,51; 5,19.24.25 atď). Už v starozákonnej synagogálnej liturgii sa však výraz amen používal aj na vyjadrenie súhlasu s predneseným zvolaním alebo modlitbou – vo význame „naozaj, skutočne“. Je preto prirodzené, že ho nachádzame aj v liturgii Cirkvi už od počiatkov (porov. Zjv 1,7). Dodnes ide v liturgii o najčastejšiu odpoveď, ktorá robí veriacich aktívne účastnými na liturgickom dianí. Žiaľ, časté používanie tohto slova niekedy vedie k automatickému vyslovovaniu bez náležitého uvedomenia si toho, že odpoveď „amen“ je výpoveďou osobného stotožnenie sa s modlitbou.

Ono však nemá ísť len o súhlas vyjadrený slovom. „Amen“ má byť výrazom bytostného súhlasu, ktorý sa uskutočňuje v pozitívnej odpovedi na Božie posolstvo v slovách i skutkoch praktického života. Tak nás k tomu vedie apoštol Pavol, ktorý veriacim v Korinte pripomína príklad Ježiša. Píše: „Ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj ,áno‘ aj ,nie‘. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj ,áno‘ aj ,nie‘, ale v ňom bolo iba ,áno‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,19-20). Naše ľudské „amen“ je vyznaním viery a dôvery v Božie „áno“, ktoré nám zaznieva v Ježišovi Kristovi.

V listoch do Sárd a Laodicey sa opakovane spomína biele rúcho (porov. Zjv 3,4.5.18). Už pri rozbore textu sme naznačili, že odev nie je v Písme iba čisto materiálnou skutočnosťou. Počnúc od kožených tuník, do ktorých boli odiati prarodičia na počiatku pri vyhnaní z raja (porov. Gn 3,21) až po biele rúcho v Knihe zjavenia sa odev stáva znakom duchovného rozpoloženia ľudstva. V dejinách Izraela „vždy, keď Boží ľud porušuje Zmluvu, upadá znova do svojej pôvodnej nahoty. Keď totiž odmieta odev Božej slávy, alebo ho zneužíva, volí si nahotu stvorenia, ktoré popiera svoj vlastný pôvod a oblieka si klamlivý odev. Keď však prijíma a verne uchováva Boží dar, odev, ktorý nosí, nech by sa zdal akokoľvek prirodzený, je obrazom slávy, do ktorej ho chce odiať Boh“ (Haulotte, E., Symbolique du vêtement selon la Bible).

Ak si spomenieme na krstný obrad, zaiste sa nám v mysli vybaví jeden z vysvetľovacích úkonov, ktoré nasledujú po samotnom krste – totiž odovzdanie bieleho rúcha. „...stal si sa novým stvorením“, hovorí vtedy kňaz (biskup) pokrstenému, „a obliekol si si Krista. Prijmi toto biele rúcho a prines ho nepoškvrnené pred súdnu stolicu nášho Pána Ježiša Krista, aby si mal účasť na večnom živote“ (Obrady uvedenia dospelých do kresťanského života). Biele rúcho je znakom novej vnútornej dôstojnosti, ktorú pokrstený prijíma ako dar skrze Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Je však aj symbolom úlohy, ktorú dostáva: usilovať sa uchrániť jeho čistotu a zamedziť jeho znehodnoteniu poškvrnením, t.j. hriechom, a zvlášť ľahkovážnym zotrvávaním v ňom. Podobenstvo o človeku, ktorý bol vyhodený zo svadobnej hostiny, pretože nemal svadobné rúcho (porov. Mt 22,1-14), pripomína, že túto úlohu je potrebné brať vážne. Bolo by hanbou zostať v nahote duchovnej biedy. Kristova ponuka obielenia rúcha cez obrátenie a horlivosť (porov. Zjv 3,19; 7,14) je i naďalej aktuálna, tak ako je aktuálny prísľub zavŕšenia milosti spásy vo večnosti: „Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života...“ (3,5). Biele rúcho posväcujúcej milosti sa vo večnosti zaskvie v dokonalosti. Je preto dôležité oň dbať.

Posledný obraz, pri ktorom sa pozastavíme, je obraz Krista, ktorý klope na dvere (porov. 3,20). Nesie priezračné posolstvo a hlbokú krásu, a zrejme aj preto sa stal vďačným námetom pre umelcov. Tí znázorňujú tieto dvere bez kľučky zvonka: otvárajú sa totiž iba zvnútra. Je to znak slobody, ktorú každý človek dostal, a ktorú Boh rešpektuje: nevstúpi, ak ho človek nechce prijať. No zároveň jeho vytrvalé klopanie hovorí o hlbokej túžbe po prijatí človekom. Ježiš neodchádza pri prvom prepočutí klopania. Zostáva a klope v nádeji, že ľudské srdce ho raz prijme. Nenásilne nalieha ako ženích z Piesne piesní, ktorý prichádza k svojej neveste (porov. Pies 5,2), a očakáva, že sa jeho láska stretne s rovnako veľkodušnou odpoveďou.

Dvere človek otvára poslušnosťou jeho slovu: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ píše na inom mieste evanjelista Ján (Jn 14,23). Sv. Béda Ctihodný k tomu poznamenáva: „[...] jeho hlas počúvame a otvárame mu vtedy, keď ochotne súhlasíme s jeho skrytými i otvorenými napomenutiami a usilujeme sa uskutočňovať to, čo spoznáme, že treba robiť. Vtedy vchádza, aby aj on s nami večeral aj my s ním, lebo skrze milosť svojej lásky prebýva v srdciach vyvolených, aby ich stále občerstvoval svetlom svojej prítomnosti tým väčšmi, čím viac rastú v nadprirodzených túžbach, a zasa on aby sa živil ich nebeským úsilím ako najmilším pokrmom“ (z homílií sv. Bédu Ctihodného).

Tak ako si v jednom z podobenstiev pán vie uctiť sluhu, ktorý ho bedlivo očakáva (porov. Lk 12,35-37), tak si Ježiš ctí tých, čo majú preň vždy otvorené dvere príbytku svojho srdca. V dare Eucharistie im už teraz dáva okúsiť z dobier, ktoré „Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9) a sú mu verní aj uprostred ľahostajného sveta.

Oratio

Pane Ježišu, hovoríš cirkvám, i našej cirkvi, i každému z nás osobne: Poznám tvoje skutky (porov. Zjv 3,1.15).

Ty nás každého poznáš, nepotrebuješ, aby Ti niekto vydával svedectvo o mne, sám vieš, čo je v človeku (porov. Jn 2,24-25). Akoby si nás nemohol poznať, veď každý sme Božím stvorením, akoby Boží Syn mohol niečo o nás nepoznať?

Ty vieš stále ako počas svojho pozemského života, ako rozmýšľame vo svojom srdci (porov. Lk 5,22); vieš, ktorí neveria a kto Ťa zradí (porov. Jn 6,64); Ty vieš všetko, ako Ti povedal apoštol Peter, keď si sa ho pýtal, či Ťa miluje (porov. Jn 21,17).

Pane, Ty ma poznáš dokonale, a preto si uvedomujem, aké vážne sú Tvoje slová: „máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy“ (Zjv 3,1). Máme meno biskupa, kňaza, rehoľníka, otca, matky, kresťana, Tvojho brata, Tvojej sestry, ktoré vyjadrujú naše životné poslanie. Tvoje slová nás vedú, aby sme sa s Tvojou pomocou pýtali: Žijem podľa svojho povolania, alebo mám iba meno a vo vnútri žijem iným spôsobom, ktorý nezodpovedá môjmu povolaniu. Spomínam si, ako si hovoril o pokryteckých ľuďoch ako o obielených hroboch, ktoré navonok pekne vyzerajú, ale vo vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty (porov. Mt 23,27).

Pane, pomôž mi, aby som nielen mal meno, označujúce skutočného veriaceho, Tvojho priateľa, ale aby som takým aj skutočne bol.

Dnes sa mi predstavuješ aj menom: Amen. Aké podivuhodné meno! Ježišu, Ty si stelesnené Božie „Amen“ voči každému z nás, Ty si Božie „áno“, Boží súhlas, ktorý ide v ústrety mojej túžbe po Tebe, mojej vôli, aj keď niekedy kolísavej, konať dobro, žiť správnym životom; Božie „amen“ mi dodáva odvahu, posilňuje ma, aby som prekonal strach, aby som sa pozdvihol zo sklamania sebou samým.

Pane, ochráň ma, pred klamlivým duchom spokojnosti so sebou samým, osloboď ma od sýtosti vlastným úspechom. Urob ma vnímavým na bohatstvo, ktoré nemôžem dostať od nikoho iného. Dnes mi hovoríš o svojom bohatstve, chceš, aby som si od Teba, Ježišu, kúpil zlato, biele rúcho, liečivú masť na oči. Ako to mám urobiť? Svätý Cyprián mi radí, že ak sa budem očisťovať dobrými skutkami, almužnou, že moja dobrá činnosť spáli ako oheň moje hriechy a stanem sa zlatom očisteným v ohni(porov. Sv. Cyprián, Le buone opere e lʼelemosina, 14), že mi dáš biele rúcho nebeskej hostiny a že mi potrieš oči duchovnou masťou, aby som správne rozumel Tvojmu slovu (porov. Sv. Béda, Commento allʼApocalisse 4, 253-260).

Contemplatio

Pane, Ty si trpezlivý a milosrdný, stojíš pri dverách môjho srdca a klopeš.

(porov. Zjv 3,20)