Svätá omša za obete násilia v Devínskej Novej Vsi

Pridal dňa

V stredu 1. septembra 2010 sa bratislavskej Katedrále svätého Martina uskutočnila svätá omša obetovaná za ľudí násilne usmrtených a zranených v Devínskej Novej Vsi v pondelok 30. augusta 2010. Homíliu hlavného celebranta, bratislavského arcibiskupa-metropolitu Stanislava Zvolenského, prinášame v plnom znení.


Drahí bratia a sestry!

Keď sme doteraz počuli o násilí a brutalite veľkého rozsahu, spravidla to bolo zo správ z ďalekého zahraničia. Alebo to mohla byť iba fikcia, sledovaná nezáväzne na obrazovkách televízie v podobe akčného filmu zo zločineckého prostredia. Alebo to bolo zo správ o vražednom vybavovaní účtov limitovaného do podsvetia, sveta organizovaného zločinu. Od predvčerajška tieto bariéry akoby padli a došlo k zásadnému posunu: už aj u nás sa môže stať, že človek so zbraňou v ruke usmrtí viacero ľudí a ďalších nezmyselne zraní. Už nielen veľké západné krajiny, ale aj tu, na Slovensku v srdci Európy, tu blízko nás sa môže stať realitou tak šokujúce krvipreliatie. Nech už boli pohnútky tohto činu akékoľvek; nech už bola konštelácia vzťahov medzi obeťami a vrahom akákoľvek, zostáva faktom, že ide o ťažký hriech a zločin, ktorý nemožno inak ako ostro odsúdiť. Preto smrť a zranenia obetí široko rezonujú v dušiach tých, ktorým akoby sa rozbila tak krehko prijímaná nádej, že my budeme pred podobnými masakrami uchránení, že u nás sa také čosi nesmie, nemôže stať. Môže, stalo sa - a to môže byť pre mnohých veľmi zneisťujúce. Pondelkový zločin môže navodiť viacero otázok. Napríklad tú, ako sa v niekom zrodí toľko hnevu a agresivity? Sme tu svedkami iba jedného individuálneho a časovo izolovaného úkazu? Alebo dostávame varovný signál poukazujúci na niečo hlbšie a širšie v samotných základoch našej spoločnosti? Je takýto čin jednotlivca iba a len jeho osobnou zodpovednosťou? Alebo vyrastá z hlbšie narušenej kolektívnej mentality, ktorá akoby opustila, zriekla sa najzákladnejších, najposvätnejších a dlhodobo osvedčených hodnôt? Z nich najvyššou je akiste život vo svojej celistvosti a všetkých rozmeroch, posvätný od úplného začiatku až do konca. Lebo násilnej smrti spôsobenej zbraňami zvykne predchádzať smrť spôsobená hoci už aj slovom, čo ubíja a zabíja, uráža a oberá o dôstojnosť, o slobodu. Slovom zneužitým na ohlasovanie deštruktívnych ideí, rozkladajúcich dušu človeka i základy civilizácie. A tiež smrť vzťahov, ktorých rozpad a následné odcudzenie sú predzvesťou ešte väčších pohrôm. Napríklad v podobe „smrti zaživa“ kvôli obchodníkom s drogami, čo sa neštítia zničiť mladý život podsúvaním omamných látok, ich distribúciou vo vidine zisku: tak zaživa postupne rozvracajú vnútorný svet ich závislej obete. Áno, to môže byť skutočné zomieranie zaživa, sprevádzané nevýslovnou bolesťou ich najbližších.

Všetko toto nás môže ťažiť ako onen kameň privalený v dnešnom evanjeliu k hrobu Ježišovho priateľa Lazára. Ten kameň akoby symbolizoval bezvýchodiskovosť, definitívnu temnotu, nezvratnosť smrti. Do tejto známej scény akoby bola zakódovaná dlhodobá a stála ľudská skúsenosť so zomieraním, ktoré je ešte ťaživejšie, ak je táto smrť spôsobená násilne zo strany iného človeka. Lebo kým je smrť prirodzeným dôsledkom veku či choroby, napĺňa nás bolesť. No ak niekto zomrie alebo sa zraní v dôsledku zúfalého počínania iného človeka, k bolesti sa môže pridružiť rozhorčenie, až hnev. A vtedy kameň beznádeje a zúfalstva ťaží stonásobne. Čím je však ťažší, tým viac človek volá po nejakej odpovedi.

Ježiš akoby aj nám dnes tu zhromaždeným po dvetisíc rokoch opakoval: „odvaľte kameň“, vymeňte beznádej za dôveru, slová rozhorčenia radšej za slová modlitby. Nedajte sa zahnať do temnoty a zúfalej nečinnosti, ale proste o silu zhora, od Boha, ktorý jediný vám môže ukázať východisko. Preto sme sa sem, bratia a sestry, vlastne prišli modliť, posilnení dôverou v Ježišovu stvoriteľskú moc, s ktorou volal na Lazára: „poď von!“. Bol tam kameň, bola tam iste aj nedôvera mnohých v Ježišovu silu. No bola tam aj silná viera Marty, ktorá povedala, že verí v Ježiša ako Mesiáša, ako Božieho Syna, ktorý prišiel na tento svet. Aj my mu chceme odovzdať, čo v aktuálnej situácii cítime a prežívame. Aj nám hovorí, poďte von z tej temnej jaskyne, aby som vám ukázal nový pohľad na veci, na život, na pravé hodnoty. Ako budeme odpovedať Ježišovi na výzvu vyjsť von? Vyjsť konečne na svetlo prežarujúce každú temnotu, každú pochybnosť? Najlepší spôsob je modlitba, v ktorej odovzdávame všetko; ktorou budeme prosiť za obete.

Predovšetkým za zomrelých: prišli sme prejaviť našu spolupatričnosť a prosiť o Božie milosrdenstvo pre každého človeka, každú obeť násilnej smrti. Modlitba nie je morálnym súdom nad človekom, za ktorého prosíme. Modlitba je výrazom dôvery v Boha, že je veľký vo svojom milosrdenstve, verný vo svojich prisľúbeniach. Prišli sme sa modliť aj za zranených, ktorí sú v komplikovanom zdravotnom stave: prosíme pre nich o Božiu pomoc a posilu, tiež o duchovnú silu premáhať bolesť nádejou na uzdravenie. Modlíme sa aj za lekárov, aby sa im s Božou pomocou podarilo vrátiť do normálneho života nevinné obete. Modlíme sa za ich príbuzných, aby boli svojim trpiacim blízkym oporou a posilou. Napokon sa modlíme za to, aby sa v našej spoločnosti prehĺbila úcta k životu, ktorej prvým porušením je už ľahostajnosť k životu nenarodenému. Matka Tereza z Kalkaty, ktorej nedožité sté narodeniny sme si pripomínali minulý týždeň, to pri prevzatí Nobelovej ceny povedala veľmi jasne: násilie pochádza z neúcty k počatému životu!

Prostredníctvom každej dejinnej udalosti k nám môže prehovoriť Boh, ak veríme v jeho stálu účinnú prítomnosť medzi nami a v nás. Čo nám teda hovorí deň, ktorý sa do našich dejín možno zapíše ako krvavý pondelok, posledný augustový pondelok roku 2010? Tento deň je varovaním, že ak sa nevrátime k Bohu, ak neprijmeme jeho zákon lásky, ak svoje rozhodnutia nepodriadime jeho nadčasovým prikázaniam - hrozí nám vzťahová džungla, po ktorej budeme chodiť v sústavnej obave pred ďalším možným atakom: kohokoľvek odkiaľkoľvek. Kedykoľvek.

„Bože, odovzdávame Ti našu bolesť a rozpaky. Ty si povedal, poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate, a ja vás posilním. Tak teda prichádzame: prosiť o posilu neprepadnúť pesimizmu, o posilu iniciatívne budovať civilizáciu lásky. Prosíme, vo svojom nekonečnom milosrdenstve prijmi obete predvčerajšej tragédie. Daj skoré uzdravenie raneným. Udeľ opäť pokoj a istotu obyvateľom Devínskej Novej Vsi. A nám všetkým daj silu pričiniť sa o to, aby sa vzmáhala úcta ku každému ľudskému životu. Amen.“

__________
Foto: Jozef Kováčik, TK KBS