V utorok 13. apríla 2010 sa v bratislavskej Katedrále svätého Martina uskutočnila sv. omša za obete leteckého nešťastia pri Katyni, pri ktorom zahynul poľský prezident Lech Kaczyński a ďalší významní predstavitelia Poľskej republiky. Bohoslužbe predsedal bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý sa v homílii prihovoril prítomným kňazom, rehoľníkom i ostatným veriacim. Homíliu prinášame v plnom znení...
Vážený pán prezident, vážený pán nuncius, bratia biskupi, pán veľvyslanec Poľskej republiky, bratia a sestry!
Zišli sme sa v tomto chráme, aby sme sa modlili. Aby sme svoje duše pozdvihli k Bohu, lebo stojíme pred tajomstvom, ktoré veľmi bolí. Stojíme pred tajomstvom smrti. Smrti tak nečakanej, tragickej, početnej, že azda nemá v novodobých dejinách obdoby. Dá sa k tomu všetkému vôbec vyjadriť ľudskými slovami? Veľmi ťažko. No predsa nás čosi núti uvažovať, rozjímať, hĺbať, meditovať.
Naozaj zvláštne: práve v sobotu veľkonočného týždňa, keď sme každý jeden deň prežívali aktuálne Kristovo víťazstvo nad smrťou – práve v tie dni nás dostihla omračujúca správa o havárii lietadla, v ktorom našlo smrť bezmála sto ľudí. Bolo piate výročie smrti veľkého pápeža Jána Pavla II. Deň pred sviatkom Božieho milosrdenstva. Zvláštny záver veľkonočnej oktávy, keď sa stretli smrť a život, víťazstvo a porážka, spevy „Glória“ i „Requiem“. Chce sa nám z hĺbky duše volať: Svätý Bože! Svätý Mocný! Svätý NESMRTEĽNÝ!
Túto modlitbu, modlitbu o svätosti, všemohúcnosti, nesmrteľnosti živého Boha, milí bratia a sestry, necitujem náhodou. Mala totiž odznieť aj počas svätej omše, na ktorú do Katyne smerovali cestujúci havarovaného lietadla. Táto modlitba totiž mala ukončiť kázeň, ktorú si pripravil vojenský biskup Tadeus Ploski.
Kazateľ zahynul, jeho homília sa zachovala. Vo svetle posledných dramatických udalosti nadobudla rozmer akýchsi posledných slov duchovného pastiera, čo verí v život a jeho konečné víťazstvo. Citujem slová, ktoré chcel, no už nemohol pán biskup Tadeus Ploski povedať na poľnej omši v Katynskom lese: Musíme byť viac ľuďmi Božej Knihy života! Vďaka Biblii poznávame večné Božie plány, zásady, hodnoty. Musíme byť citlivejší na vnútorný hlas Ducha Svätého!
Otvorme teda aj my Knihu života, Bibliu: predstavuje nám Stvoriteľa, ktorý nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. A živí nie sú tí, ktorým sa darí udržať si za každú, naozaj každú cenu pozemský život – naozaj živí, skutočne a vnútorne živí sú všetci, ktorí za žiadnu cenu nezradia hierarchiu pravých hodnôt, tých najzákladnejších hodnôt. Medzi tie patrili aj obete katynskej masakry, ktoré si chcela uctiť celá, dnes žiaľ už nežijúca delegácia. Môže byť smrť naozaj konečnou stanicou pozemského putovania? Môže byť smrť definitívnou bodkou za celou vetou života? Práve hodnoty, nezávislé od materiálnej existencie, naznačujú presah života za horizont čisto pozemských limitov. Aj cesta do Katyne bola v istom zmysle slova púťou za základnými hodnotami, veď to miesto tisícich hrobov sa malo stať miestom úvah o hraniciach života a zomierania, hraniciach morálky a násilia, hraniciach skutočného hrdinstva a skutočnej porážky. O hranici života hovoril aj Ježiš, keď sa dozvedel o smrti svojho priateľa Lazára: jeho slová útechy boli krátke, no osudové: bude žiť!
Keď Ježiš vstal z mŕtvych, všetky udalosti jeho života sa vymanili z úzkeho priestorového a časového rámca. On zvíťazil nad smrťou a tým sa udalosti jeho života, jeho slová a učenie stali aktuálnymi a prítomnými pre všetkých ľudí všetkých čias. Aj pre nás. Mnohí sa dnes vo svojej veľkej bolesti cítia azda ako Lazárove sestry pred kameňom, ktorým zavalili jeho hrob. A ten štvrtý deň po smrti bol symbolickým dňom nezvratnej beznádeje, nezvratného konca života a triumfu smrti. Na pozadí tvrdého faktu smrti znejú slová Ježiša Krista ako balzam na dušu: poď von! Ježiš nás volá spolu s Lazárom von, chce nám ukázať svetlo, svoje svetlo, nad ktorým nemá šancu nijaká tma. Ani privalená skala beznádeje nedokázala zadržať silu božieho stvoriteľského slova, ktoré povoláva k bytiu. Boží Syn Ježiš Kristus aj nám dnes opakuje: poďte von na svetlo nádeje, na svetlo základnej životnej orientácie, na svetlo života. Boh je bohom živých, a nie mŕtvych.
Na katynskom pamätnom múre je vyrytých tisíce mien, ku ktorým teraz - obrazne povedané – pribudli desiatky ďalších. Každé ľudské meno je vpečatené aj do Božieho srdca, Boh v ňom čaká každého. On, Stvoriteľ, verný svojim prísľubom, chce vo svojej nekonečnej láskavosti a milosrdenstve každého obdarovať svojou večnou prítomnosťou.
O živote v súvislosti s Ježišom sa chystal kázať aj otec biskup Tadeus Ploski. Mal pripravenú aj vetu: Ježiš hovorí, že je Cestou, Pravdou a Životom! Naozaj, len tieto tri pojmy, ak zostávajú neoddelené - ponúkajú harmonický prechod pozemskou púťou, orientovanou cieľavedome ku bráne večnosti. Ježiš: Cesta, Pravda, Život. Cesta, ak je bez Pravdy, stráca smer i cieľ, stáva sa labyrintom, bezcieľnym túlaním. Podobne sa pravda bez cesty redukuje na teóriu bez praxe, žitej s ľuďmi a pre ľudí. Iba spoločne - Cesta a Pravda – to je život v plnom zmysle slova, teda život aj za hranicou zomierania. Byť citlivý na hlas Ducha Svätého, ako vyzýval zosnulý kazateľ, vlastne znamená nechať sa každodenne viesť pravdou v jednotlivých momentoch života. Vrátane tých posledných momentov.
Záver plánovanej, no nepovedanej katynskej homílie tvorí modlitba, ktorej predposledná veta znie: od náhlej a nečakanej smrti – zachráň nás, Pane! Možno niekoho napadne, že táto modlitba veru tentoraz vypočutá nebola. Naozaj? Naozaj je nečakanou smrťou rýchlosť vývoja vonkajších okolností? Naozaj je rozdiel iba v tom, či napríklad niekto dlhodobo pozná svoju ťažkú diagnózu, kým iného prekvapí smrtonosná pohroma? Je to iste trochu inak, veď odpoveď sa skrýva už v druhej časti vety: zachráň nás, Pane! Čiže my sami sa nikdy celkom zachrániť nemôžeme, chceme dôverovať Božej, každodennej záchrane. Náhla a nečakaná je smrť pre toho, kto čaká raj na zemi, iba na zemi, nikde inde ako na zemi. Zachráň nás, Pane – tieto slová mal pri sebe napísané jeden z cestujúcich na palube zrúteného lietadla! Boh vedel o tejto modlitbe!
Vážený pán veľvyslanec, drahí bratia a sestry z Poľska, milí bratia a sestry, dovoľte mi vyjadriť vám na tomto mieste hlbokú a úprimnú sústrasť. Želám vám a vyprosujem od všemohúceho Boha tú útechu, ktorú smútiacim môže dať iba on. Lebo iba on nám skrze svojho Ducha môže darovať nádej na večný život v spoločenstve všetkých verných zosnulých. Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji v nádeji na vzkriesenie!
__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
Fotografie zo slávenia sv. omše je možné nájsť vo Fotobanke TK KBS.