Anna, plač nad neplodnosťou (1Sam 1,4–18) [1]

Náš úryvok nás voviedol do situácie, že do Šíla na Sviatok stánkov prišiel Elkána so svojou rodinou, aby sa radoval pred Pánom a obetoval svoje dary a obety. Pri tejto príležitosti sa stretávame s bolestným príbehom Anny, s jej slzami a modlitbou.

Elkána mal dve ženy: je zrejmé, že v tomto bode rozvoja zjavenia ešte aj vo vyvolenom národe platil polygamný režim. V Elkánovej rodine spolužitie žien viedlo k nezhodám, najmä z dôvodu, že jedna z nich nemala deti, čo je pre orientálnu ženu najväčšie nešťastie. Rozdiely medzi oboma ženami sa prejavili aj pri púti, na ktorú sa Elkána každoročne vydával s celou rodinou, čím je on predstavený ako náboženský človek.

vv. 4-7a

Vrcholom púte bola spoločná obeta, pri ktorej sa pred Pánom uskutočňovala aj rodinná hostina. Hlava rodiny rozdeľovala porcie z obetovaného zvieraťa a výslovne sa zdôrazňuje, že všetci, vrátane žien a detí, dostali od Elkánu primeranú porciu, čo je gesto láskavosti, hoci podľa vtedajších zvyklostí sa ženy a deti spravidla nezúčastňovali hostiny a čakali, kým sa pohostenie skončilo.

Voči Anne, milovanej manželke, Elkána prejavoval osobitnú pozornosť. Počuli sme v úryvku: „Anne však dal iba jednu čiastku, zarmútený, lebo Annu miloval, hoci jej Pán uzavrel lono“ (v. 5). Anna dostala iba jednu čiastku, lebo nemala deti, ale samotného Elkánu to trápilo, lebo ju mal rád. V každom prípade, keď manžel zaobchádzal s Annou osobitným spôsobom, to vždy vyvolávala rozčúlené poznámky a posmešné narážky Feneny.

Výraz „Pán jej uzavrel lono“ vyjadruje mimoriadne ťažkú životnú situáciu, ktorú sme už spoznali napríklad v príbehu Sáry, Abrahámovej manželky. Starozákonné veľké matky Izraela boli akoby predurčené trpieť touto hlbokou vnútornou uzavretosťou, aby zmena mohla byť chápaná ako osobitné Božie dobrodenie. I tak, ešte bezdetné, sú rovnako dôležité, sú milované a túžobne očakávané; prázdne čo do detí, ale prekypujúce láskou. Aj Anna je taká.

vv. 7b-18

Opis účasti na bohoslužobnej slávnosti v Šílo pokračuje poukazom na to, že Anna nedokázala jesť kvôli svojmu trápeniu, hoci sa k nej manžel obracal obzvlášť láskavými slovami. Napriek láskavosti manžela, ona sa čo najskôr vzdialila od stola, kde rodina jedla, aby „sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi“ (v. 10).

Jej modlitba sa zameriava výlučne na jej osobné utrpenie a je spojená so sľubom.¹ To, že Anna sa nemodlí za dieťa alebo deti, ale za syna, je úplne v súlade s orientálnymi zvyklosťami. Všetky príbehy o oznamovaní narodenia, ktoré sa rozprávajú vo Svätom písme, sa týkajú výlučne narodenia synov. Sľub venovať prípadného syna svätyni mal Pána viac nakloniť k vyslyšaniu modlitby ženy.

„Anna sa modlila [...] horko plakala.“ (v. 10) Plakala, ronila horké slzy, ktoré akoby sa stali pokrmom, stali sa modlitbou. Bola to horkosť, ktorá sa rozpúšťala v slovách úpenlivej prosby, vylievaných v tichu pred Božou tvárou.

„jej modlitba trvala dlho“ (v. 12). Anna nehovorí len s Bohom, ale aj sama so sebou, so svojím srdcom. Znova sa skláňa, nakláňa sa nad srdce a tam, vo svojom vnútri, bez počuteľných slov, hovorí, odhaľuje svoju dušu, svoj život. Výrazy, ktoré nachádzame v súvislosti s Anninou modlitbou, sú nádherné. Táto žena sa vo svojej bolesti stáva učiteľkou modlitby.

Počas jej dlhej modlitby Annu pozoruje starý kňaz Héli, ktorého sedadlo stálo vonku blízko dverí chrámu. Tichá vnútorná modlitba, sprevádzaná len pohybom pier, sa kňazovi zdala taká nezvyčajná, že si myslí, že žena je opitá, čo zahrnuto potvrdzuje, že pitie vína počas obetného jedla bolo úplne bežné (porovnaj: v. 9 a 18).

Anna odpovedala na Héliho napomenutie s rozhodnosťou, jej odpoveď mala v sebe taký presvedčujúci charakter pravdy, že Héli jej úplne uveril a nielenže ju následne pozdravil pozdravom pokoja, ale ho doplnil slovami modlitby, ktoré Anne želali vypočutie jej modlitby.

Anna Hélimu odpovedala a vyjadrila svoju vďaku slovami: „Kiežby tvoja služobnica našla milosť v tvojich očiach!“ (v. 17). Anna sa správa zdvorilo a nábožne, ale dôležité je, že náš úryvok je uzatvorený slovami: Anna „potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú“ (v. 18).² Bolesť sa tak stala takmer predzvesťou milosti a požehnania. Modlitba je totiž slávnosťou pre dušu, pre život, a aj tu, v modlitbe Anny sa prejavuje hostina nádeje, slzy sa stali nápojom a osviežením, istotou, že sa uskutoční niečo nové.³

Meditatio

Aj v našom živote sa vracajú občas chvíle, ktoré je možné charakterizovať obrazom púšte, kvôli bolestným okolnostiam, do ktorých sme sa dostali. Sú to zároveň aj chvíle samoty a ticha, do ktorých nás pozýva náš Pán, aby sme sa vhĺbili do seba, aby sme si uvedomili, že práve tu prebýva Boh a práve sem nás priťahuje, aby nám mohol hovoriť ako nikde inde, jedinečným, osobitným spôsobom.

Blahej pamäti pápež Benedikt XVI. v jednej zo svojich katechéz sa zaoberal témou modlitby a ticha a poukázal na príklad Pána Ježiša:

„Kristov kríž neukazuje len Ježišovo mlčanie ako jeho posledné slovo k Otcovi, ale odhaľuje aj to, že Boh hovorí prostredníctvom mlčania: „Božie mlčanie, skúsenosť vzdialenosti Všemohúceho a Otca je rozhodujúcou etapou na pozemskom putovaní Božieho Syna, vteleného Slova. Zavesený na dreve kríža, sťažoval sa na bolesť, ktorú mu spôsobilo toto mlčanie: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34; Mt 27,46). Pokračujúc v poslušnosti až do posledného dychu života, v temnote smrti, Ježiš volal k Otcovi. Zveril sa mu v okamihu prechodu cez smrť do večného života: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46)» (Apoštolská posynodálna exhortácia Verbum Domini, 21). Ježišova skúsenosť na kríži hlboko odhaľuje situáciu modliaceho sa človeka a odhaľuje vrchol modlitby: po tom, čo sme počúvali a prijali Božie slovo, musíme sa vyrovnať aj s Božím mlčaním, ktoré je dôležitým vyjadrením samotného Božieho slova.

Dynamika slova a ticha, ktorá charakterizuje Ježišovu modlitbu počas celého jeho pozemského života, najmä na kríži, ovplyvňuje aj náš modlitbový život v dvoch smeroch.

Prvý sa týka prijatia Božieho slova. Aby sme mohli toto slovo počuť, potrebujeme vnútorné a vonkajšie ticho. A to je pre nás v dnešnej dobe obzvlášť ťažké. Naša doba totiž nepodporuje rozjímanie; naopak, niekedy máme dojem, že sa ľudia boja odtrhnúť sa, aj len na okamih, od prúdu slov a obrazov, ktoré poznačujú a napĺňajú naše dni. Preto som v už spomínanej exhortácii Verbum Domini pripomenul potrebu vychovávať sa k hodnote ticha: „Objavovať znovu ústrednú úlohu Božieho slova v živote Cirkvi znamená aj objavovať znovu zmysel rozjímania a vnútorného pokoja. Veľká patristická tradícia nás učí, že Kristove tajomstvá sú spojené s tichom a len v ňom môže Slovo nájsť miesto v nás, ako sa to stalo v Márii, neoddeliteľne žene Slova a ticha“ (č. 21). Tento princíp – že bez ticha nie je možné počuť, nepočuje sa, neprijíma sa ani jedno slovo – platí predovšetkým pre osobnú modlitbu, ale aj pre naše liturgie: aby uľahčili autentické počúvanie, musia byť bohaté na chvíle ticha a neverbálneho prijímania. Vždy platí pozorovanie svätého Augustína: Verbo crescente, verba deficiunt – „Keď rastie Božie Slovo, ľudské slová ubúdajú“ (porov. Sermo 288,5: PL 38,1307; Sermo 120,2: PL 38,677). Evanjeliá často, najmä v rozhodujúcich voľbách, predstavujú Ježiša, ktorý sa stiahne sám na miesto odľahlé od davov a od svojich učeníkov, aby sa modlil v tichu a žil svoj synovský vzťah s Bohom. Ticho je schopné vytvoriť vnútorný priestor v hĺbke nášho ja, aby v ňom mohol prebývať Boh, aby jeho Slovo zostalo v nás, aby láska k Nemu zakorenená v našej mysli a srdci oživovala náš život. Takže prvý smer: znovu sa naučiť tichu, otvorenosti pre počúvanie, ktoré nás otvára druhému, Božiemu Slovu.

[...]

Existuje však aj druhý dôležitý vzťah ticha k modlitbe. Nie je to totiž len naše ticho, ktoré nás disponuje na počúvanie Božieho slova; v našej modlitbe sa často ocitáme tvárou v tvár Božiemu tichu. Prežívame takmer pocit opustenosti, zdá sa nám, že Boh nepočúva a neodpovedá. Ale toto Božie ticho, podobne ako sa to stalo Ježišovi, neznamená jeho neprítomnosť. Kresťan dobre vie, že Pán je prítomný a počúva aj v temnote bolesti, odmietnutia a samoty.

Ježiš uisťuje učeníkov i každého z nás, že Boh dobre pozná naše potreby v každom okamihu nášho života. Učeníkov učí: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vyslyšaní pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich teda, veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr, ako ho prosíte“ (Mt 6, 7-8).

Pozorné, tiché a otvorené srdce je dôležitejšie než množstvo slov. Boh nás pozná v našom vnútri viac než my sami a miluje nás: a vedomie tohto nám musí stačiť. V Biblii je v tomto ohľade obzvlášť významná skúsenosť Jóba. Tento muž v krátkom čase stratí všetko: rodinu, majetok, priateľov, zdravie. Skutočne sa zdá, že Boží postoj k nemu je postojom opustenosti, úplného ticha. A predsa Jób vo svojom vzťahu s Bohom, s Bohom hovorí, volá k nemu; vo svojej modlitbe si napriek všetkému zachováva neporušenú vieru a nakoniec objavuje hodnotu svojej skúsenosti a Božieho ticha.

A tak v závere, obracajúc sa na Stvoriteľa, uzatvára: „Len z počutia som ťa poznal, ale teraz ťa moje oči vidia“ (Jób 42, 5). My všetci poznáme Boha takmer len z počutia, a čím viac sme otvorení jeho tichu a nášmu tichu, tým viac ho začíname skutočne spoznávať. Táto nesmierna dôvera, ktorá sa otvára hlbokému stretnutiu s Bohom, dozrela v tichu. Svätý František Xaverský sa modlil slovami: „Milujem ťa, Pane, nie preto, že mi môžeš dať raj alebo ma odsúdiť do pekla, ale preto, že si môj Boh. Milujem ťa, pretože Ty si Ty.“⁴

Oratio

Pane, keď sa pozriem hlboko do svojho vnútra, keď vezmem do rúk svoj život, ten najintímnejší a najosobnejší, vidím, že v podstate aj vo mne je určitá uzavretosť. Objavujem v sebe istý druh duchovnej neplodnosti, slabosti vo vzťahu k Tebe, vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k mojim blízkym.

V tejto chvíli sa snažím čítať vo svojom vnútri s väčšou pozornosťou a úprimnosťou. Pane, predkladám pred Teba moju duchovnú slabosť a neplodnosť.

Viem, že skúsenosť plaču, spoločná pre každého muža a ženu, ktorí sa narodili na tomto svete, môže byť momentom milosti a požehnania, ako sa to stalo v príbehu Anny.

Pane, v Tvojej prítomnosti sa pýtam seba samého, aký je môj postoj k horkosti, bolesti srdca, keď nemám chuť ani jesť, ani stretávať sa s priateľmi? Dokážem urobiť ten pohyb a urobiť ten jediný múdry a víťazný krok, ktorým je vstať a ísť sa predstaviť Pánovi?

Alebo zostávam vo svojej uzavretosti, konám len sám, lebo si myslím, že si ďaleko a nestaráš sa o mňa? Pane, je mi to ľúto, chcem sa obnoviť v dôvere, že Ty, Pane, ma vždy počuješ, prijímaš a vždy aj uzdravuješ.

Pane, pripomínam si a ďakujem Ti, že som zažil chvíle, keď som po modlitby vyšiel s premenenou tvárou a srdcom, že som nadobudol túžbu začať odznovu.

Pane, Anna nám svojím príbehom hovorí, že je stále možné nájsť milosť pred Tebou, aj po ponižujúcich porážkach, po horkých bolestiach, po obdobiach slabosti.

Obraciam sa k Tebe, Ty si môj Otec, ktorý ma pozná a miluje ako to vyjadril žalmista: Ty vieš, koľko ráz som musel utekať, Ty poznáš moje ťažkosti, Pane, pozbieraj moje slzy do svojich nádob,⁵ a osuš ich z mojej tváre.⁶

Contemplatio

Pane, Ty poznáš moje ťažkosti, pozbieraj moje slzy do svojich nádob, a osuš ich z mojej tváre.⁷

alebo

Srdce mi plesá v Pánovi, vďaka môjmu môžem zdvihnúť svoju tvár, Pane radujem sa z Tvojej pomoci.⁸

__________

¹ Porov.: „A Jakub urobil sľub: „Ak je Boh so mnou, ak ma ochráni na tejto ceste, ktorou teraz idem, ak mi dá chlieb na živobytie a šaty na oblečenie a ak sa šťastne vrátim do domu svojho otca, tak Jahve bude mojím Bohom a tento kameň, ktorý som postavil ako pomník, bude Božím domom. A zo všetkého, čo mi dáš, odovzdám ti desiatky.“ (Gn 28,20-22)

² porov.: H. W. Hertzberg, I Libri di Samuele, Brescia 2003, str. 20-25.

³ porov. Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, 105-114.

⁴ https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2012/documents/hf_ben-xvi_aud_20120307.html

⁵ porov. Ž 56,9: „Ty vieš, koľko ráz som musel utekať: pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?“

⁶ porov. Iz 25,8: „Zničí smrť navždy a Pán, Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán hovoril.“

⁷ porov. poznámky č. 5 a 6.

⁸ porov. 1Sam 2,1: „Srdce mi plesá v Pánovi, v Pánovi sa zdvihol môj roh, otvorím si ústa na nepriateľa, lebo sa radujem z tvojej pomoci.“